sila tvorenia

Keď sa rozhodujeme, či máme urobiť určitú vec, skúsme si predstaviť, ako by vyzeral svet, keby to robil každý. =)

Ako náhle pochopíme, že si sami utvárame svoje zážitky, budeme si chcieť lepšie ujasniť, po čom túžime, aby sme tomu dovolili nastať. Kým sa totiž nezastavíme a nezistíme, čo vlastne naozaj chceme, nemôžeme zámerne tvoriť.

Úplne všetko, čo v živote máme, si sami priťahujeme a nemôže k nám prísť nič, pokiaľ si to k sebe nepozveme. Našim zámerom je pritom uvedomiť si, čo chceme zo všetkého najviac v konkrétnom momente. Tak využijeme obrovskú vesmírnu silu, ktorú sústreďujeme do konkrétneho okamžiku, ktorý práve prebieha.  A práve preto je dobré pochopiť, akú moc má náš prítomný okamžik.

Je takto možné nahradiť zmätok úplnou jasnosťou, pocit bezmocnosti vedomím, že všetko je v našich rukách, a pocit stagnácie úžasným, vzrušujúcim pocitom, že napredujeme. Zmätok nastáva vtedy, keď sa zaoberáme príliš mnohými vecami naraz. Jasnosť nastupuje vtedy, keď sa v mysli sústredíme iba na jednu vec.

Vždy keď si uvedomíme, že vstupujeme do ďalšieho úseku, zastavme sa na chvíľu a nahlas alebo v duchu si povedzme, čo chceme zo všetkého najviac v tomto nasledujúcom úseku. Mocný zákon príťažlivosti potom začne usporadúvať myšlienky, okolnosti, udalosti a dokonca aj slová či jednanie druhých tak, aby to bolo v súlade s naším zámerom.

Keď rozmýšľame o tom, čo by sme chceli v budúcnosti, začíname si priťahovať podstatu toho, čo chceme mať v budúcnosti. No keďže naša prítomnosť na to zatiaľ nie je pripravená, pravdepodobne to nenastane hneď – ale začne sa to blížiť. A ako sa tak blížime k tomuto budúcemu stavu, blížia sa aj udalosti a okolnosti, o ktorých sme rozmýšľali. Toto je kľúč k zámernému tvoreniu: predstavme si sami seba ako magnet, ktorý si v každom okamžiku priťahuje to, čo zodpovedá tomu, ako sa cítime. To, ako sa cítime, je doslova potenciálom toho, čo si priťahujeme.

Všetky fyzické bytosti komunikujú so svojou vnútornou bytosťou. Preto vždy, keď máme pozitívne pocity, vedzme, že sme v súlade s našimi vnútornými zámermi. Priťahujeme si stále iba to, čo cielene chceme.  Keď niečo naozaj veľmi veľmi chceme, veľmi rýchlo to k nám príde. Keď niečo veľmi, naozaj veľmi nechceme, tiež to k nám veľmi rýchlo príde. Čiastkový zámer nám má pomôcť vyslať jasnú myšlienku na to, čo chceme a sústrediť sa na ňu natoľko, aby to v nás vyvolalo emócie hneď v tej chvíli. A takáto jasnosť to potom urýchli.            Meditovať znamená odpútať pozornosť od vedomého fyzického sveta a dovoliť si spojiť sa so svetom vnútorným. V rámci čiastkových zámerov odstraňujeme hlavné brzdiace faktory zámerného tvorenia: vplyv druhých, ktorí môžu mať iné zámery, ako my, alebo vplyv našich vlastných starých zvykov. Je veľmi dôležité uvedomovať si a venovať pozornosť tomu, čo presne chceme, pretože inak nás môže pohltiť vplyv toho, čo nás obklopuje. Sme bombardovaní neustálymi myšlienkovými podnetmi. Preto ak nemyslíme na to, čo je pre nás dôležité, môže nás polapiť myšlienka niekoho iného, a tá už pre nás môže a nemusí byť dôležitá.

Čas a prax nás naučia, že to, či je pre nás niečo vhodné, spoznáme podľa toho, ako sa cítime. Keď si volíme myšlienky, ktoré sú v súlade s našim širším uhlom pohľadu, pocítime radosť, ktorá nám potvrdí, že daná myšlienka je vhodná.

Sme fyzické bytosti, ale je v nás životná sila, energia, božská sila, tvorivá energia, ktorá do nás prúdi z vnútornej dimenzie. Dvomi stranami rovnice tvorenia sú chcieť a dovoliť, prípadne sa dá povedať chcieť a očakávať, alebo myslieť na to a očakávať to. Najlepším spôsobom je po niečom túžiť a uveriť, že to dosiahneme, to je najlepšia tvorba. Ak po niečom túžime a veríme, že to môžeme dosiahnuť, vzniká rovnováha, rovnica sedí a my získame to, čo chceme. Ak po niečom veľmi túžime, ale pochybujeme, že by sme to mohli dosiahnuť, nemôže to k nám prísť, aspoň nie hneď, pretože musíme uviesť do súladu myšlienku túžby a myšlienku viery.

Činnosť, ktorá vychádza z pocitu inšpirácie, povedie k dobrým výsledkom, pretože v takom prípade dovoľujeme vesmírnym zákonom, aby nám pomáhali. S dosahovaním myšlienkového súladu s danou túžbou zistíme, že najväčšia časť samotného tvorivého procesu sa odohráva na vibračnej úrovni.

Problémom väčšiny vzťahov je to, že sa zachytia nejakej maličkosti, ktorá sa im nepáči, a tej potom venujú najväčšiu pozornosť. A podľa zákona príťažlivosti potom je viac toho, čo nechcú. Sústrediť sa nato, čo máme spoločné, v čom môžeme dosiahnuť súlad, v čom sa zhodujeme, v tom spočíva riešenie.

Ak chceme byť bohatí a veríme, že si to zaslúžime, a očakávame, že k nám bohatstvo príde jednoducho iba preto, lebo to chceme, potom v našom zmýšľaní nie sú žiadne rozpory – a bohatstvo sa k nám začne hrnúť.

Venujme pozornosť tomu, ako sa cítime keď rozmýšľame o určitých veciach. Tak spoznáme, či je v našom myslení nejaký rozpor, a budeme môcť ho odstrániť. A potom k nám nutne musí prísť čokoľvek, po čom túžime. Zákon príťažlivosti nám to musí priniesť. Hoci keď nemáme veľkú vieru, naša túžba silnie, a tak nám po určitom čase zákon príťažlivosti prinesie to, čo zodpovedá najsilnejším pocitom. Pretože je tu hojnosť všetkého vo všetkých oblastiach pre všetkých.

Sila vôle môže znamenať „odhodlanie“. A odhodlanie môže znamenať „cielené myslenie“. Jednoducho myslime na to, čomu dávame prednosť, a to vytrvalo počas celého dňa, a zákon príťažlivosti sa postará o všetko ostatné. Keď venujeme pozornosť tomu, čo už je, priťahujeme si len viac toho, čo už je. Ak na druhej strane venujeme pozornosť tomu, čo chceme, priťahujeme si zmenu.

Keď je naša viera v to, čo môžeme dosiahnuť, v rozpore s tým, čo túžime dosiahnuť, potom nám ani usilovná práca neprinesie dobré výsledky a po čase začneme byť jednoducho unavení. Náš prítomný okamžik má veľkú moc.

Ľudia majú strach zo zmien. Nechcú zmeniť svoje zabehané stereotypy a dosť na nich pôsobí všeobecne zabehaný názor na veci, obvyklý obraz sveta. Tam je tá bariéra. Východiskom je zmena myslenia, mať odvahu, vytrvalosť, disciplínu – to veľa ľudí nemá. Láska nie je závislosť, žiarlivosť, bolesť, utrpenie, očakávanie, nádeje. Iba keď sa človek dokáže zbaviť týchto príznakov, iba vtedy má možnosť zažiť skutočnú lásku. Láska je skôr duchovná záležitosť a nepatrí k pozemskému životu v čase a priestore. Láska je nadčasová, existuje mimo čas a priestor, ale keď prichádza do našej dimenzie, je už skreslená  našimi pudmi, ktoré máme od zvierat. Už samotný pojem lásky je skreslený tým, že sme v tele. Keď miluješ ženu, miluješ ten obraz. Keď začínaš mať fyzický kontakt, láska postupne mizne, vzniká závislosť. Je to ako opojenie. Tu na Zemi prechádzame školou. Každý z nás sa rozhodol, že na túto Zem vstúpi, bol oboznámený s pravidlami a musí touto školou prejsť. Jediná úloha, ktorú sa tu na Zemi máme naučiť je  - milovať. Za týchto okolností a v týchto podmienkach.