návrat k prameňu

V priebehu svojho života si vezmeme také formy správania sa odvolajúc sa na okolnosti, ktoré sú našej duši neznáme. Začneme hrať rolu, ktorá nie je naša. Ľudia sú zaujímaví. Skoro nikto nechce svoju rolu. Vždy chceme rolu niekoho iného. Myslíme si, že je to lepšie a ľahšie. Nevieme sa zmieriť so svojou úlohou, ktorá bola vybraná prostredníctvom osudu. Pravda, ani nevieme, lebo nechceme vedieť. Nevieme vysloviť, že „buď vôľa Tvoja“ myslíme si, že sme múdrejší ako Stvoriteľ.

Ťažkosti sa nedajú odvodiť na vonkajšie dôvody, tie sú v nás, sú v našom vnútri. Naša osobnosť je iba neustále sa meniaci zložitý výtvor, a kľúč zmien je v našich rukách. Potrebujeme sa dostať na tú úroveň, kde nekonáme len kvôli role a forme, ale aj kvôli obsahu, ktorú v nás žijúca láska uskutočňuje. A ako vieme urobiť poriadok vo svete, ktoré nás obklopuje? Len tak, keď to isté urobíme v našom vnútornom svete. Lebo okolitý svet je zrkadlovým obrazom nášho vnútorného sveta. Keď je niečo, čo nám vadí, čo nás hnevá v druhom človeku, tú vlastnosť vlastne my sami nosíme v podvedomí.

Keď sami v sebe nevytvoríme mier a šťastie, tak to miesto nás nikto neurobí. K tomu však treba vieru, nádej a lásku. Podľa duchovného priblíženia čo je zrejmé z človeka, to je len vrchol ľadovca. Nemôžeme ho zúžiť na to, čo je z neho fyzicky citeľné. Myslím si, že by sa k sebe ľudia obrátili s väčšou úctou a láskou, keby vedeli a prežili výnimočný význam ľudského bytia.

O hmote vieme, že to nie je nič iné, než do kríža priestoru a času uväznené umiestnené svetlo. Cez tento ťažiskový bod môže prestúpiť do tejto časovej zóny uzavretý duch, po tom čo zakúsila radosti telesnosti a ich zaťažujúce vplyvy, vtedy bude vedieť toto uzavreté svetlo oslobodiť a zdvihnúť do výšok. Starosť sa nezačína tam, že žijeme v hmotnom svete a ani to nie je nešťastím, že materiálny svet nám ponúka zmyselné radosti, lebo tu, v polarite, v dualite máme možnosť na skúsenosti, a prostredníctvom toho aj na vzostup. Nemôžeme to vynechať zo svojho života. Všetko musíme urobiť vtedy, kedy to má čas, preto aby sa v neskorších časoch k nám neprivítala neprežitá minulosť, keď už s tým nič nevieme urobiť. Potiaže sa začnú vtedy, keď sa nevieme vzdať matérie a niežeby sme sa pozdvihli, ale stále hlbšie sa do nej vnárame. Kedy veríme, že do rakvy umiestneným telom sa skončí život. Avšak pri prechode nedávame úctu telesnosti ale sa ukloníme pred dušou, ktorá sa stala slobodnou, ktorá sa oslobodila od svojich hrádzí aby išla k svetlu.

Keď dáme pozor, vtedy uslyšíme životnú radosť z piesne drobného vtáčika, a všetku tú múdrosť, ktorú získal počas svojho života. Podľa spôsobu podáva správu, že život je krásny, že je tu jar, a všetko sa znovu zrodí. A predsa nezačneme od nuly. Nezačneme nič s bielou stranou, ale nosíme so sebou získané skúsenosti predošlých životov, a zasejeme tie semená, z ktorých so slobodnou vôľou vyklíči náš dnešný život. Život nám dáva len ponuku, s čím nás pobáda na rozhodnutie. A mi to buď prijmeme alebo nie, z tohto hľadiska, je to úplne jedno. Aj vtedy rozhodujeme, keď nerozhodujeme. Avšak keď nerozhodujeme, toho následky takisto musíme niesť.

     V takých prípadoch sa do nášho života mieša osud, keď sám človek nevie stvoriť harmóniu, lebo je nerozhodný alebo je príliš chtivý. Vôbec nie je jedno ako svoje rozhodnutia prinesieme. Buď podľa zákonov života alebo tak, že pustíme uzdu nášho prehnaného ja-chcenia.

- Život sám je zmena. Všetko je v pohybe, nič nie je stále. To nám nerobí ľahkým náš prípad vtedy, keď sa vnoríme do úradovania našich každodenných starostí. Človek sa hnevá, lebo veci sa nedejú tak, ako chce, v bezmocnosti si zovrieme aj svoju dlaň a viac a viac prehĺtame jedy - v úplnom slova zmysle. Z úrovne myšlienok, keď príde hnev na hmotnú úroveň, sa zmaterializuje  zhmotní sa a skutočne pôsobí ako jed, tak dávajúc prácu našim vnútorným žľazám, imunitnému systému a vylučovacím orgánom, aby sme sa ho zbavili. Rozčuľujme sa, tak ochorieme. A potom máme dôvod znovu sa rozčuľovať, že sme chorí. A hurá, môžeme liečiť príznaky: vredy žalúdka, nedostatočnosť pečene, zápcha. Lebo hnev je skutočne negatívna energia, a tak utvára disharmóniu. A čo je vlastne hnev? Vtedy sa hneváme, keď sa naše záležitosti neutvárajú tak, ako my chceme. Keď sa niečo nezhoduje s tým, aké sú naše predstavy. Naše vzťahy nie sú také, aké by sme chceli, sme rozčúlený kvôli iným, tak trestáme seba samých kvôli nim. Avšak iných jednoducho nevieme zmeniť. Kde máme šancu na zmenu, tým sme my sami. Máme možnosť na to, aby sme zmenili naše predstavy, túžby. Inak nie je dobrý ani zlý osud, ani konečný osud, lebo vždy je možné ho zmeniť. -