D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 4. dohoda - Vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete

Vždy si počínajte, ako najlepšie dokážete, ale neprepínajte sa! Keď sa prepínate, vaše fyzické sily sa vyčerpávajú, pracujete sami proti sebe a cesta k naplneniu cieľa sa tým iba predlžuje. 
Ak budete znovu a znovu robiť všetko čo najlepšie, stanete sa majstrami osobnej transformácie. Vaše návyky hrešiť slovom, brať si veci osobne a vytvárať si stále nejaké domnienky sa budú prejavovať čím ďalej tým vzácnejšie, až nad vami úplne stratia svoju moc.

     Je tu ešte jedna dohoda, ktorá umožní ostatným trom, aby sa stali hlboko zakoreneným návykom. Štvrtá dohoda je o vykonávaní prvých troch: vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete. Za všetkých okolností robme všetko tak, ako najlepšie dokážeme, nie viac a nie menej. Ale majme na mysli, že naše najlepšie konanie nebude v každom momente rovnaké. Všetko je živé a neustále sa premieňa, takže naše najlepšie konanie bude niekedy mať vysokú kvalitu a inokedy tak dobré nebude. Keď sa ráno prebudíme svieži a plní energie, budeme podávať lepšie výkony než večer, kedy bývame unavení. Tiež v chorobe alebo podnapitosti to bude iné, než keď budeme zdraví alebo triezvi. Naše počínanie závisí na tom, či sa cítime skvele, alebo či sme rozhodení, nahnevaní či žiarliví.

       Špička nášho výkonu kolísa s každým okamihom podľa okamžitej nálady. Mení sa i s postupom dlhšieho času. Ako sa budú zakoreňovať návyky štyroch nových dohôd, bude naša činnosť lepšia než predtým.

      Nezávisle na okolnostiach sa snažme vždy robiť všetko, ako najlepšie dokážeme - nie viac a nie menej než tak, ako to ide. Ak sa budeme snažiť príliš, stratíme mnoho energie a výsledok nebude nakoniec tak dobrý, ako by mohol byť. Keď sa prepíname, oslabujeme telo a ideme sami proti sebe, dosiahnutie cieľa nám trvá dlhšie. Keď budeme robiť menej, než ako najlepšie dokážeme, budeme frustrovaní, budeme sa obviňovať a ľutovať.

    Robme všetko tak, ako najlepšie dokážeme - za všetkých okolností nášho života. Nezáleží na tom, či sme chorí alebo unavení, pretože, ak robíme vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme, neexistuje spôsob, ako by sme to mohli posudzovať. A pokiaľ sami seba neposudzujeme, neexistuje dôvod, prečo by sme mali trpieť vinou a trestať sa. Tým, že budeme vždy robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, zlomíme veľké kúzlo, v ktorého moci sme sa nachádzali.

     Raz sa jeden človek chcel zbaviť utrpenia a tak šiel do buddhistickej svätyne, aby našiel niekoho, kto by mu pomohol. Šiel za Majstrom a opýtal sa ho: “Majster, ak budem meditovať štyri hodiny denne, ako dlho bude trvať, než dôjde k zmene?”

Majster sa na neho pozrel a povedal: “Ak budeš meditovať štyri hodiny denne, bude to trvať tak desať rokov.” Muž premýšľal, či by to nemohol robiť lepšie, a potom povedal: “Majster, keď budem meditovať osem hodín denne, ako dlho potom bude trvať, než dôjde ku zmene?”

Majster na neho pozrel a povedal: „Keď budeš meditovať osem hodín denne, bude to trvať tak dvadsať rokov.”

“Ale prečo by mi to malo trvať dlhšie, keď budem meditovať viac?” opýtal sa muž.

Majster odpovedal: Nie si tu pre to, aby si obetoval svoju radosť alebo život. Si tu pre to, aby si žil, aby si bol šťastný a miloval. Ak dokážeš urobiť to najlepšie, čoho si schopný, v priebehu dvoch hodín, ale v skutočnosti tým stráviš osem hodín, len sa unavíš, minieš vyvrcholenie a nebudeš mať radosť zo života. Konaj, ako to najlepšie dokážeš, a snáď pochopíš, že nezávisle na tom, ako dlho medituješ, môžeš žiť, milovať a byť šťastný.”

     Ak budeme konať všetko, ako najlepšie dokážeme, prežijeme intenzívny život. Budeme výkonní, budeme sa k sebe dobre správať, pretože budeme odovzdávať svojej rodine, svojej komunite to najlepšie. Ale to, čo nás urobí skutočne šťastnými, sú činy. Keď budeme vždy robiť všetko tak, ako najlepšie dokážeme, znamená to, že budeme jednať. Konať všetko, čo najlepšie znamená byť aktívny, ale nie preto, že čakáme odmenu, ale preto, že to tak máme radi. Ľudia väčšinou robia pravý opak: uchyľujú sa k niečomu len preto, že očakávajú odmenu, a nie pre to, že by ich takéto jednanie tešilo. A to je dôvod, prečo nerobia všetko tak, ako najlepšie dokážu.

     Ľudia, napríklad, chodia každý deň do práce väčšinou len s myšlienkou na peniaze, ktoré dostanú. Ani sa nemôžu dočkať piatku či soboty, kedy dostanú peniaze a budú mať voľno. Pracujú kvôli odmene a výsledkom je, že sa práci bránia. Snažia sa činom vyhýbať, takže nemôžu robiť všetko tak, ako najlepšie dokážu.

      Celý týždeň tvrdo pracujú, trpia prácou, trpia svojou činnosťou, ale nie preto, že majú prácu radi, ale pretože cítia, že pracovať musia. Musia pracovať, pretože je treba platiť nájom, pretože je treba živiť rodinu. Cítia frustráciu a sú nešťastní i keď dostanú peniaze. Majú dva dni na odpočinok, aby si robili, čo chcú. A čo robia? Snažia sa uniknúť. Opíjajú sa, pretože nemajú radi samých seba. Nemajú radi svoj život. Keď sa nemáme radi takí, akí sme, existuje mnoho spôsobov, ako si ubližovať.

      Na druhej strane, ak robíme niečo len preto, že sa nám to páči, bez toho, aby sme za to očakávali odmenu, zistíme, že budeme mať potešenie zo všetkého, čo podnikneme. Odmeny prídu tiež, ale my k ním nebudeme pripútaní. Ak neočakávame odmenu, dostaneme viac, než si vôbec dokážeme predstaviť. Ak máme radi to, čo robíme, ak robíme vždy všetko ako najlepšie dokážeme, potom si skutočne užívame život. Bavíme sa, nenudíme sa, necítime frustráciu.

      Keď robíme všetko najlepšie, ako dokážeme, neposkytujeme Sudcovi príležitosť, aby nás obviňoval či považoval za vinných. Keď sme niečo urobili, ako najlepšie to vieme a Sudca sa nás pokúša súdiť podľa našej Knihy zákona, odpovieme mu: “Robili sme to najlepšie, ako sme dokázali.” V takomto prípade nemáme čo ľutovať. Preto máme robiť vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme. Nie je ľahké tuto dohodu dodržiavať, ale je to dohoda, ktorá nás dokáže skutočne oslobodiť.

      Keď všetko budeme robiť takto, naučíme sa prijímať sami seba. Budeme si ale musieť uvedomovať svoje chyby a učiť sa z nich. Učenie sa z chýb znamená, že konáme, pozeráme sa poctivo na výsledky a znovu konáme. Toto všetko zvýši naše sebavedomie.

    Keď robíme všetko tak, ako najlepšie dokážeme, nemáme vlastne pocit, že pracujeme, pretože zo všetkého máme potešenie. Keď nás konanie teší alebo ho nepociťujeme ako ujmu, cítime, že robíme všetko, ako najlepšie dokážeme. Robíme to tak, pretože to tak chceme robiť, a nie preto, že by sme museli, a nie preto, že by sme chceli potešiť Sudcu alebo iných ľudí.

      Ak začneme niečo robiť, pretože musíme, potom nie je možné, aby sme to robili tak, ako najlepšie vieme. Potom je lepšie, keď to nerobíme vôbec. My však robíme všetko najlepšie, ako dokážeme, pretože keď to robíme týmto spôsobom, sme šťastní, máme z toho potešenie a sme aktívni, pretože nás to baví.

     Byť činorodý znamená napĺňať život. Nečinnosť je spôsob, ktorým život popierame. Keď sme nečinní, môžeme celé roky vysedávať každý deň pred televíziou a dávať tak najavo, že sa bojíme byť nažive a vyjadrovať čo sme. Ak máme vyjadriť čo sme, musíme jednať. Môžeme mať v hlave všelijaké veľké nápady, ale bez akcie sú zbytočné. Keď nejaký nápad nezrealizujeme, nedostavia sa žiadne výsledky, žiadna odmena.

      Dobrým príkladom je príbeh o Forrest Gumpovi. Nemal žiadne veľké nápady, ale začal jednať. Bol šťastný, pretože všetko robil, ako najlepšie mohol. Bez toho, aby očakával nejakú odmenu, nakoniec bol bohato odmenený. Jednať znamená byť nažive. Je to podstupovanie rizika vyjsť von zo seba a dať svojmu snu konkrétnu podobu. Je to iné, než vnucovať svoj sen ostatným. Každý má právo vyjadriť vlastný sen.

      Konať všetko najlepšie, ako dokážeme, je skvelý návyk. Ja robím všetko ako najlepšie dokážem vo všetkých prípadoch. Stal sa z toho pre mňa rituál, pretože som si to tak zvolil. Je to rovnaká viera ako iné viery, ktoré som si vybral. Zo všetkého robím rituál a vždy všetko robím ako najlepšie dokážem. Dať si sprchu je pre mňa rituálom, prostredníctvom ktorého hovorím svojmu telu, ako ho mám rád. Cítim vodu na svojom tele a mám z toho potešenie. Robím to najlepšie, čo dokážem, aby som naplnil potreby svojho tela. Robím to najlepšie, čo dokážem, aby som svojmu telu dával to, čo od neho dostávam.

      V Indii majú rituál, ktorý sa nazýva púdža. Vezmú sošky Bohov v rôznych formách, kúpu ich, kŕmia a prejavujú im lásku. Dokonca pri obrade odriekavajú soškám mantry. Dôležitý je spôsob, ktorým rituál prebieha, spôsob, ktorým hovoria: “Milujem ťa, Bože.”

Boh je život. Boh je aktívny život. Najlepší spôsob, ako povedať: “Ďakujem ti, Bože,” je nezaoberať sa minulosťou a žiť v prítomnej chvíli, práve tu a teraz. Nech nám už život vezme čokoľvek, nechajme to tak. Keď sa vzdáme minulosti, umožní nám to žiť plne v prítomnom okamihu. Vzdať sa minulosti znamená, že si môžeme vychutnať sen, ktorý sa odohráva práve teraz.

      Ak žijeme v minulom sne, nemáme potešenie z toho, čo sa deje práve teraz, pretože si budeme vždy priať, aby skutočnosť bola iná, než práve je. Nie je čas, aby nám niekto alebo niečo chýbalo, pretože sme živí. Netešiť sa z toho, čo sa odohráva práve teraz, je žitie v minulosti a žitie len napol. To vedie k sebaľú­tosti, utrpeniu a slzám.

      Narodili sme sa s právom byť šťastní. Narodili sme sa s právom na lásku, na radosť a na zdieľanie našej lásky. Sme živí, tak život vezmime a tešme sa z neho. Nebráňme sa, aby nami život prechádzal, pretože to, čo nami prechádza, je Boh. Existenciu Boha dokazuje práve naša existencia. Naša existencia je dôkazom existencie života a energie.

     Nepotrebujeme nič vedieť alebo niečo dokazovať. Stačí byť, riskovať a tešiť sa zo života, to je všetko, na čom záleží. Povedzme nie, keď sa nám chce povedať nie, a áno, keď sa nám chce povedať áno. Máme právo na to byť sami sebou. Ale sami sebou môžeme byť len vtedy, keď robíme všetko tak, ak najlepšie dokážeme. Keď to tak nebudeme robiť, poprieme svoje právo byť sami sebou. Toto je semienko, o ktoré by sme sa mali v mysli naozaj starať. Nepotrebujeme poznanie alebo veľké filozofické pojmy. Nepotrebujeme, aby nás druhí prijímali. Vyjadrujeme vlastnú božskosť tým, že sme nažive a že milujeme sami seba a ostatných. Hovoriť: “Milujem ťa,” je výrazom Boha.

     Prvé tri dohody budú fungovať len vtedy, ak budeme robiť všetko tak, ako najlepšie dokážeme. Neočakávajme, že budeme vždy schopní nehrešiť slovom. Naše návyky sú príliš silné a máme ich pevne zakorenené v mysli. Ale dokážeme robiť vždy všetko, ako najlepšie dokážeme. Neočakávajme, že nebudeme nikdy brať nič osobne; robme len všetko tak, ako najlepšie to dokážeme. Neočakávajme, že si už nikdy nevytvoríme nejakú domnienku, určite však môžeme robiť vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme.

     Pri takomto spôsobe konania budú naše návyky zneužívať slovo, brať veci osobne a vytvárať domnienky postupne slabnúť. Nebudeme mať potrebu súdiť sami seba, cítiť sa vinní alebo sa trestať, keď nebudeme schopní tieto dohody dodržať. Ak budeme robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, budeme sami so sebou spokojní i vtedy, keď si budeme ešte stále vy­tvárať domnienky, ešte stále brať veci osobne a ešte stále hrešiť slovom.

    Pokiaľ robíme vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme, staneme sa majstrami premeny. Praktizovanie robí majstra. Tým, že budeme všetko robiť, ako najlepšie dokážeme, sa staneme majstrami. Všetko, čomu sme sa naučili, sme sa naučili opakovaním. Naučili sme sa písať, riadiť auto a dokonca i chodiť. Sme majstrami rodného jazyka, pretože sme ho používali. To, na čom záleží, je činnosť.

      Pokiaľ budeme robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, pri hľadaní osobnej slobody, pri hľadaní sebalásky, zistíme, že je len otázkou času, kedy nájdeme to, čo hľadáme. Nie je to denné snenie či zotrvávanie dlhé ho­diny v meditácii. Musíme vstať a byť človekom. Musíme uctiť muža alebo ženu, ktorými sme. Ctiť svoje telo, mať z neho potešenie, milovať ho, kŕmiť, čistiť a liečiť. Cvičme a robme všetko, čo robí nášmu telu dobre. Je to púdža pre naše telo a spojenie medzi nami a Bohom.

     Nepotrebujeme uctievať sošky Panny Márie, Krista alebo Buddhu. Ale môžeme, pokiaľ chceme; ak máme z toho potešenie, robme to. Naše telo je manifestáciou Boha a ak ho budeme uctievať, všetko sa pre nás zmení. Ak budeme praktizovať rozdávanie lásky z každej časti tela, zasadíme do našej mysle semienka lásky. A keď tieto semienka vyrastú, budeme svoje telo nesmierne milovať, ctiť a vážiť si ho.

      Výsledkom bude, že každý čin sa stane rituálom uctievajúcim Boha. Dalším krokom je uctievanie Boha každou myšlienkou, každou emóciou, každým pomyslením na to, čo je “správne” či “zlé”. Každá myšlienka sa stane spojením s Bohom. Budeme žiť v sne bez súdov a obetovania a nebudeme cítiť potrebu ohovárať a znevažovať sami seba.

      Ak budeme dodržiavať tieto štyri dohody, nemôžeme žiť v pekle. V žiadnom prípade. Ak nebudeme hrešiť slovom, brať si všetko osobne a vytvárať si domnienky a ak urobíme vždy všetko, ako najlepšie dokážeme, potom budeme mať krásny život. Budeme ho mať stopercentne pod kontrolou.

     Štyri dohody sú súhrnným majstrovstvom premeny, jedným z majstrovstiev Toltékov. Menia peklo na nebo. Sen planéty sa mení na náš osobný sen nebies. V ňom sa nachádza poznanie, ktoré čaká, aby sme ho využili. Sú v ňom i štyri dohody, ktoré je treba iba prijať a rešpektovať ich zmysel a silu.

    Robme vždy len to najlepšie, čo dokážeme, aby sme tieto dohody ctili. Ešte dnes môžeme uzavrieť túto zmluvu: budeme dodržiavať Štyri dohody. Je to tak jednoduché a logické, že by tomu rozumelo i dieťa. Musíme však mať veľmi silnú vôľu, aby sme ich dodržiavali. Prečo? Pretože až sa vydáme kamkoľvek, zistíme, že je naša cesta plná prekážok. Všetci sa pokúšajú sabotovať náš záväzok k týmto novým dohodám a všetci okolo nás nútia k ich porušovaniu. Problém je v tom, že všetky ostatné dohody sú súčasťou sna planéty. Sú živé a veľmi silné.

     Práve preto musíme byť veľkými lovcami, veľkými bojovníkmi, ktorí dokážu Štyri dohody brániť i za cenu života. Závisí na tom naše šťastie, naša sloboda, celý spôsob života. Cieľom bojovníka je premeniť tento svet, utiecť z tohoto pekla a nikdy sa doň nevrátiť. Ako nás učia Toltékovia, odmenou je premena ľudskej skúsenosti utrpenia, aby sa stala stelesnením Boha. Taká je odmena.

      Potrebujeme skutočne využiť celú silu, ktorá je v nás, aby sme mali pri dodržiavaní týchto dohôd úspech. Ja sám som neočakával, že sa mi to podarí hneď na prvýkrát. Mnohokrát som neuspel, ale vstal som a skúsil to znovu. Znovu som zlyhal, ale šiel som do toho zase. Neľutoval som sa. Nešlo do úvahy, aby som sa poľutoval. Hovoril som si: “I keď to nepôjde hneď, som dosť silný a inteligentný, aby som to dokázal!” A dal som sa do toho znovu. A zakaždým, keď som sa do toho zase pustil, to bolo ľahšie. Ale na začiatku to bolo ťažké a zložité.

     Ak zlyháte, nesúďte sa. Neposkytujte svojmu Sudcovi dôvod, aby z vás urobil obeť. Buďte na seba tvrdí. Začnite s dohodou znovu. “Fajn, porušil som svoju dohodu, že nebudem hrešiť slovom. Začnem znovu, ak keby sa mi podarilo dodržať Štyri dohody len dnes. Dnes nebudem hrešiť slovom, nebudem si nič brať osobne, nebudem si vytvárať žiadne domnienky a budem robiť všetko najlepšie, ako dokážem.”

     Ak porušíte nejakú dohodu, začnite znovu druhý deň a opäť ďalší deň. Spočiatku to bude ťažké, ale deň za dňom to bude stále ľahšie, až raz objavíte, že žijete v súlade so Štyrmi dohodami. A budete prekvapení, akým spôsobom sa váš život premenil.

Nemusíte byť nábožensky založení alebo chodiť každý deň do kostola. Vaša láska a sebaúcta narastú. Dokážete to. Keď som to dokázal ja, môžete to dokázať tiež. Nestarajte sa o budúcnosť; Sústreďte pozornosť na dnešok a žite v prítomnom okamihu. Žite vždy len v súčasnom dni. A vždy robte to najlepšie, čo dokážete,aby ste tieto dohody dodržiavali, a čoskoro sa to pre vás stane ľahkým. Dnešok je začiatkom nového sna.