D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 3. dohoda - Nevytvárajte si žiadne domnienky

Akonáhle ste o niečom presvedčení, domnievate sa, že máte pravdu. A ste dokonca ochotný zničiť svoje vzťahy s ostatnými, iba aby ste obhájili vlastné stanovisko. Vzdajte sa potreby obhajovať svoj postoj.

Vždy je lepšie sa opýtať než si vytvárať domnienky. Pozbierajte svoju odvahu a pýtajte sa tak dlho, dokiaľ sa vám veci čo najviac neujasnia. Akonáhle na svoju otázku dostanete odpoveď, nebudete si už musieť vytvárať žiadne domnienky, pretože budete poznať pravdu.

      Máme sklon vytvárať si o všetkom domnienky. Problém s vytváraním domnienok je v tom, že veríme, že sú pravdivé. Prisahali by sme na to, že sú skutočné. Vytvárame si domnienky o tom, čo iní ľudia hovoria alebo robia, berieme to osobne, a potom ich obviňujeme a reagujeme tak, že svojimi slovami vysielame jed. Preto kedykoľvek, keď si vytvárame domnienky, koledujeme si o nejaký problém. Vytvoríme si nejakú domnienku, zle ju pochopíme, vezmeme ju osobne a skončí to tým, že z ničoho sa stane dráma.

      Všetok smútok a drámy nášho života majú korene v tom, že si vytvárame domnienky a berieme veci osobne. Zamyslime sa chvíľu nad pravdou tohoto výroku. Celý svet vzťahov medzi ľuďmi je o vytváraní domnienok a braní vecí osobne. Je na tom založený celý náš sen pekla.

     Domnienkami, ktoré berieme osobne, vytvárame veľa emocionálneho jedu, pretože obvykle naše domnienky začneme šíriť. Spomeňme si, že ohováranie je spôsobom vzájomnej komunikácie v sne pekla a prenášaním jedu z jedného na druhého. Pretože sa obávame požiadať o vysvetlenie, vytvárame domnienky a veríme, že sú pravdivé; potom naše domnienky bránime a pokúšame sa dokázať, že niekto iný nemal pravdu. Vždy je lepšie klásť otázky, než si vytvárať domnienky, pretože domnienky nás predurčujú k utrpeniu.

       Veľká mitote v ľudskej mysli vytvára chaos, ktorý vedie k tomu, že si všetko chybne vysvetľujeme a všetkému zle rozumieme. Vidíme a počujeme len to, čo chceme. Nevnímame veci také, aké sú. Sme zvyknutí snívať, bez toho, aby sme boli zakotvení v skutočnosti. Doslova si veci vysnívame vo svojej predstavivosti. Pretože niečomu nerozumieme, vytvoríme si domnienku o význame tej veci, a keď výjde pravda na povrch, praskne náš sen ako bublina a my zistíme, že to nebolo tak, ako sme si mysleli.

        Príklad: Ideme po ulici a stretneme človeka, ktorého máme radi. Ten človek sa na nás usmeje a ide preč. Na základe tohto jediného zážitku si môžeme vytvoriť veľa domnienok. Z nich môže vzniknúť celý príbeh. Z našich domnienok sa začne utvárať sen a my si môžeme začať myslieť: "Ten človek ma má naozaj rád.” V našej mysli sa začne vyvíjať vzťah. Možno sa v tomto fantastickom svete dokonca oženíme alebo vydáme, ale celá fantázia je len v našej mysli, v našom osobnom sne.

     Vytváraním domnienok o našich vzťahoch si koledujeme o problémy. Často si vytvoríme domnienku, že naši partneri vedia, čo si myslíme, a že nemusíme hovoriť, čo vlastne chceme. Predpokladáme, že budú robiť to, čo chceme, pretože nás dobre poznajú. Keď nerobia, čo predpokladáme, cítime sa zranení a hovoríme: “Mali to vedieť.”

Iný príklad: Rozhodneme sa, že sa oženíme alebo vydáme, a vytvoríme si domnienku, že náš partner chápe manželstvo rovnako ako my. Potom žijeme spolu a zistíme, že to nie je pravda. Vznikne z toho mnoho konfliktov, ale my sa ešte stále nepokúšame vyjasniť si pocity o manželstve. Manžel sa vráti z práce domov, manželka je rozčúlená a manžel nevie prečo. Možno preto, že si vytvorila nejakú domnienku. Bez toho, aby mu povedala, čo chce, vytvorí si domnienku, že manžel ju dobre pozná, že vie, čo ona chce, ako keby jej dokázal čítať v mysli. Je nahnevaná, pretože nesplnil jej očakávania. Vytváranie domnienok vo vzťahoch vedie k mnohým bojom, veľa problémom, k mnohým nedorozumeniam s ľuďmi, ktorých údajne milujeme.

      V akomkoľvek type vzťahu si môžeme vytvoriť domnienku, že iní vedia, čo si myslíme, a že nemusíme hovoriť, čo chceme. Domnievame sa, že budú robiť to, čo chceme, pretože nás dobre poznajú. Keď nerobia to, čo chceme, čo predpokladáme, že by mali robiť, cítime sa zranení a myslíme si: “Ako nám to mohli urobiť? Mali predsa vedieť, že nám to vadí.” A znovu si vytvárame domnienku, že iný človek vie, čo chceme. Celá dráma vzniká preto, že sme si vytvorili túto domnienku a navrch potom pridali dalšie domnienky.

        Spôsob, ktorým funguje ľudská myseľ, je nesmierne zaujímavý. Máme potrebu všetko ospravedlňovať, vysvetľovať a všetkému rozumieť, aby sme sa cítili v bezpečí. Máme milióny otázok, ktoré si vyžadujú odpovede, pretože existuje toľko vecí, ktoré si uvažujúca myseľ nedokáže vysvetliť. Keď nám iní niečo povedia, vytvoríme si domnienky, a keď nám niečo nepovedia, vytvoríme si ich tiež, pretože musíme naplniť svoju potrebu vedieť a nahradiť komunikáciu. I keď niečo počujeme a nerozumieme tomu, vytvárame si domnienky o tom, čo to znamená, a potom týmto domnienkám veríme. Vytvárame si všetky druhy domnienok, pretože nemáme odvahu klásť otázky.

    Tieto domnienky si po väčšinu doby vytvárame rýchlo a nevedome, pretože sme uzavreli dohody, že budeme komunikovať týmto spôsobom. Dohodli sme sa, že klásť otázky nie je bezpečné; dohodli sme sa, že keď nás ľudia milujú, mali by vedieť, čo chceme alebo ako sa cítime. Keď niečomu veríme, predpokladáme, že je to pravda. Niekedy to necháme dôjsť až k bodu, v ktorom zničíme vzťah len preto, aby sme ubránili svoju pozíciu.

     Vytvárame si domnienku, že každý vidí život rovnako ako my. Predpokladáme, že ostatní myslia rovnako, ako myslíme my, posudzujú všetko rovnako ako my a zneužívajú všetko ako my. Toto je najčastejšia domnienka, akú si ľudia vytvárajú. A z tohoto dôvodu máme strach byť uprostred iných sami sebou. Pretože si myslíme, že nás bude každý súdiť, robiť z nás obeť, zneužívať nás a obviňovať, ako to robíme my sami. Preto sa sami zavrhneme ešte skôr, než majú príležitosť zavrhnúť nás iní. Tak funguje ľudská myseľ.

      Vytvárame si tiež domnienky o nás samých, čo vedie k mnohým vnútorným konfliktom. “Myslím si, že som schopný toto urobiť.” Vytvoríme si, napríklad, túto domnienku a potom zistíme, že toho nie sme schopní. Preceníme sa alebo podceníme, pretože si neurobíme čas na to, aby sme sami sobe položili otázky a zodpovedali si ich. Možno by bolo treba získať o nejakej situácii viac informácií. Alebo by sme si snáď mali prestať klamať o tom, čo naozaj chceme.

   Keď vstupujeme do vzťahu s niekym, koho máme radi, musíme často sami sebe potvrdzovať, prečo tohto človeka máme radi. Vidíme len to, čo chceme vidieť, a popierame, že má vlastnosti, ktoré sa nám nepáčia. Klameme sami sebe, aby sme sa utvrdili, že máme pravdu. Potom si vytvoríme domnienky a jedna z nich je: “Moja láska tohto človeka zmení”. Ale to nie je pravda. Naša láska nikoho nezmení. Pokiaľ sa iní zmenia, tak sa zmenia preto, že sa zmeniť chcú, ale nie preto, že ich chceme zmeniť my. Potom sa niečo medzi nami dvoma stane a my sa cítime zranení. Zrazu vidíme to, čo sme nechceli vidieť predtým, ale teraz je to umocnené naším emocionálnym jedom. Teraz musíme ospravedlniť svoju emocionálnu bolesť a obviňovať iných za svoju voľbu.

       Lásku však nemusíme ospravedlňovať: buď tu je, alebo nie je. Skutočná láska prijíma iných ľudí takých, akí sú, bez toho, aby sa ich pokúšala zmeniť. Ak sa ich pokúšame zmeniť, znamená to, že ich nemáme skutočne radi. Pokiaľ sa rozhodneme, že chceme s niekym žiť, pokiaľ uzavrieme túto dohodu, je samozrejme lepšie uzavrieť ju s niekym, kto je presne taký, akého by sme si priali. Nájdime si niekoho, koho by sme nemuseli meniť vôbec. Je omnoho výhod­nejšie nájsť niekoho, kto je už taký, akého by sme si priali, než takého, koho by sme museli meniť. Rovnako druhý človek nás musí milovať takých, akí sme, aby nás nemusel vôbec meniť. Ak druhí cítia, že nás musia meniť, znamená to, že nás naozaj nemilujú takých, akí sme. Prečo teda byť s niekym, keď nie sme takí, akého si on alebo ona praje?

      Musíme byť tým, kým sme, aby sme sa nemuseli predstavovať vo falošnom svetle. Ak ma milujete takého, aký som, tak dobre: “Vezmite si ma.” Ak ma nemilujete takého, aký som, tiež dobre: “Dovidenia, nájdite si niekoho iného.” Môže to znieť tvrdo, ale tento druh komunikácie znamená, že osobné dohody, ktoré uzatvárame s inými, sú jasné a bez hriechu.

     Predstavte si deň, kedy si prestaneme vytvárať domnienky o svojom partnerovi a nakoniec i o každom inom človeku v našom živote. Náš spôsob komunikácie sa úplne zmení a naše vzťahy už nebudú trpieť konfliktmi vytváranými chybnými domnienkami. Spôsob, ktorým sa môžeme vyvarovať vytváraniu domnienok, je klásť otázky. Uisťme sa, že komunikácia je jasná. Pokiaľ nerozumieme, opýtajme sa. Majme odvahu klásť otázky, dokiaľ nám nebude všetko jasné, ako by malo byť, a dokonca ani potom sa nedomnievajme, že vieme o danej situácii všetko, čo by sa o nej dalo vedieť. Akonáhle budeme počuť odpoveď, nebudeme nútení vytvárať si domnienky, pretože budeme poznať pravdu.

      Majme odvahu opýtať sa na to, čo chceme vedieť. Každý má právo odpovedať, alebo nie, my však máme vždy právo sa opýtať. Podobne má každý právo sa opýtať nás a my máme právo povedať áno alebo nie.

     Pokiaľ niečomu nerozumieme, je pre nás lepšie sa opýtať a urobiť si jasno, než si vytvoriť nejakú domnienku. Od toho dňa, v ktorom si prestaneme vytvárať domnienky, budeme komunikovať presne a jasne, bez emocionálneho jedu. Bez vytvárania domnienok bude naše slovo bez hriechu.

       S jasnou komunikáciou sa všetky naše vzťahy zmenia, a to nielen s naším partnerom, ale i so všetkými ostatnými. Nebude potrebné, aby sme si vytvárali nejaké domnienky, pretože všetko bude jasné. Toto je, čo chcem, toto je, čo chcete vy. Ak budeme komunikovať týmto spôsobom, nebudeme hrešiť svojím slovom. Keby tak dokázali komunikovať všetci ľudia bez zahrešenia slovom, neboli by žiadne vojny, žiadne násilie, žiadne nedorozumenia. Keby sme dobre a jasne komunikovali, boli by všetky ľudské problémy vyriešené.

     Toto je teda Tretia dohoda: nevytvárajte si domnienky. Povedať to je ľahké, ale chápem, že robiť to je ťažké. Je to zložité, pretože sme častokrát robili pravý opak. Máme mnoho návykov a rutín, ktoré si ani neuvedomujeme. Prvým krokom je uvedomiť si tieto návyky a pochopiť dôležitosť tejto dohody. Ale pochopiť jej dôležitosť ešte nepostačuje. Informácia alebo idea je iba semienkom vo vašej mysli. To, čo je potrebné, je čin. Konať stále znovu a znovu činy, to posilňuje našu vôľu, pomáha semienku v raste a stavia pevné základy, na ktorých môže byť postavený nový návyk. Po mnohých opakovaniach sa tieto nové dohody stanú našou dru­hou prirodzenosťou a uvidíme, ako nás kúzlo nášho slova premení z čierného mága na bieleho.

     Biely mág používa slovo k tvorbe, dávaniu, zdieľaniu a k láske. Ak si urobíme z tejto dohody návyk, celý náš život sa úplne zmení.

Keď zmeníme celý náš sen, dôjde v našich životoch k zázraku. To, čo budeme potrebovať, dostaneme ľahko, pretože duch nami bude voľne prechádzať. Toto je zvládnutie zámeru, ovládnutie ducha, zvládnutie lásky, zvládnutie vďačnosti a zvládnutie života. To bolo cieľom Toltékov. To je cesta k osobnej slobode.