Môže pomôcť nový druh globálneho zmýšľania?

Uvidíme les od stromu?

Vôbec to nesúvisí s našim vekom ale ani s nájdením samého seba, veď len jedna myšlienka nás oddeľuje od toho, aby sme svoje životy premenili.

Ego nie je nič iné, než vynechanie Stvoriteľa z nášho života...veľmi sa mi páči toto výstižné priblíženie. Podľa toho, naše ego je to, čo v nás upevňuje myšlienku: „sme to, čo máme“. Nie sme len svoje vlastníctvo, ale aj to, čo robíme. A to čo robíme, sa stane tým, čo nazývame výsledkom. Z toho vyplýva, že naša hodnota, náš úspech, naša ľudská dôstojnosť závisí od toho, čo sme dosiahli. Ďalej si osvojujeme to, čo si o nás myslia druhí. Čiže naša povesť. A to je všeobecný pohľad v každodennosti. Na tento model sa stavia všetko, čo nás obklopuje, učíme to svojim deťom (avšak oni ešte vedia, že to pravda nie je). Prežijeme svoj život a pritom sa neprestajne obávame smrti, že všetko stratíme a všetko sa pominie, všetko bude preč, čo sme v priebehu svojho života dosiahli a vybudovali. Je strašné si aj domyslieť, že s akým pocitom žijú tí, ktorí si takto vykladajú svoj život. Tiež som sa predtým stotožňovala týmito myšlienkami navzdory tomu, že som stále verila, že život nie je len toľko, koľko z neho so svojimi očami vidím.

Čo si myslíš ty o tom všetkom?

Nový spôsob rozmýšľania nevieme uskutočniť sami od seba. Je potrebné k tomu hľadanie cesty, jeden otvorený, prijatia-schopný spôsob pohľadu, aby sa náš vnútorný hlas stal počuteľným. Kým nenájdeš svoj životný cieľ, svoju cestu, svoje povolanie, dovtedy sa táto zmena nevie uskutočniť. Netreba všetko ihneď pochopiť, otvorenosť srdca nevyspytateľne povedie tým správnym smerom.

Aj preto som sa opovážila vytvoriť tento blog, ktorý sprostredkuje také myšlienky, ktoré môžu pomôcť k zmene svetonázoru.

Páči sa mi grécke slovo Enthusiasm: Entheos a Lasm, čo znamená „V tebe jestvujúci Boh“. Už aj toto veľa objasňuje. Keď sa k niečomu staviame s vášňou a s nadšením, vtedy k nám skutočne hovorí Stvoriteľ. 

Prešla som cez mnohé duševné krízy, kým som uvidela svetlo, a spolu s tým aj to, že je okolo nášho vedomia umelo-vytvorená clona s nedobrým úmyslom. Čoskoro som prešla na spirituálnu cestu, čo neznamená, že som došla k osvieteniu, ale že sa snažím o univerzálny spirituálny životný pohľad a životný spôsob. Najviac čo človek môže urobiť pre seba, pre svoju krajinu, pre druhého a pre planétu, že sa zaoberá so svojim duševno-duchovným vývojom, jasné že nie výlučne, ale paralelne so svojimi každodennými záležitosťami, prácou, povinnosťami a zodpovednosťami.

Človek je multi-dimenzionálna bytosť. Napr. keď sa pozrieš na svoje ruky, nevidíš ich tepelné vyžarovanie. Keď chceš vidieť, potom musíš použiť nejaký prístroj, lebo to tvoje oči nevidia. Ale nezávisle od toho, To Tam Je! A naša štruktúra sa skladá ešte z mnoho rôznych energií. Ľudské indivíduum je fantastická komplexná konštrukcia. Naše zmysly zachytávajú len úlomky. A treba uznať, prijať ale aspoň sa zahrať s myšlienkou, že človek je oveľa viac ako jeho fyzická skutočnosť.

Keď vieme, že človek je viac, než rýchlo chodiaca konštrukcia mäsa a kostí, potom neverím, že by mohlo byť niečo iné dôležitejšie, než aby našiel koniec nite tejto záležitosti.

Myslím si, že zmysel života je, aby sme dopomohli evolučnému vývoju vlastného komplexného stavu bytia s použitím,  prijatím a vyžarovaním tohto poznania, múdrosti, požehnania a lásky.  Sú také deti, ktoré ľahko dokážu premiestniť v miestnosti predmety bez dotknutia. Najväčšie tajomstvo, ktoré sa snažia pred nami utajiť, je to, čoho sme schopní. Pravdou je, že tieto, dnes ešte mystickým a paranormálnym nazvané schopnosti sú v každom z nás, len sú regresným spôsobom zatienené. Zriedkavo zažiaria, napr. keď zrazu zazvoní telefón a uhádneme kto volá. Tieto stavy je možné rozvíjať, resp. opäť si ich získať, lebo predtým mohli byť prirodzené.

Zmysel života je, aby sme zažili úplnosť v nás sa nachádzajúceho potenciálu a v každom pohľade sa naplnili. Proti tomu v nás, v našom nevedomí bojujú pozadné tieňové mocnosti. Keby sa to všetko aspoň na polovicu osvietilo, prišli by sme k tomu, že vo svete, a takisto v nás sa nachádzajúci mocenský riadiaci systém, ba často i zlomyseľná vôľa mohla rozplynúť, vplyvom čoho by stratili nadvládu a zlomyseľné účinky v každej oblasti nášho života.

Výsledok: Čím je človek morálnejší, spoločenskejší, múdrejší, tým ťažšie sa ho dá ovládnuť, manipulovať s ním a riadiť, obmedziť jeho slobodu, naviezť ho na niečo, čo nechce.

D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 4. dohoda - Vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete

Vždy si počínajte, ako najlepšie dokážete, ale neprepínajte sa! Keď sa prepínate, vaše fyzické sily sa vyčerpávajú, pracujete sami proti sebe a cesta k naplneniu cieľa sa tým iba predlžuje. 
Ak budete znovu a znovu robiť všetko čo najlepšie, stanete sa majstrami osobnej transformácie. Vaše návyky hrešiť slovom, brať si veci osobne a vytvárať si stále nejaké domnienky sa budú prejavovať čím ďalej tým vzácnejšie, až nad vami úplne stratia svoju moc.

     Je tu ešte jedna dohoda, ktorá umožní ostatným trom, aby sa stali hlboko zakoreneným návykom. Štvrtá dohoda je o vykonávaní prvých troch: vždy robte všetko tak, ako najlepšie dokážete. Za všetkých okolností robme všetko tak, ako najlepšie dokážeme, nie viac a nie menej. Ale majme na mysli, že naše najlepšie konanie nebude v každom momente rovnaké. Všetko je živé a neustále sa premieňa, takže naše najlepšie konanie bude niekedy mať vysokú kvalitu a inokedy tak dobré nebude. Keď sa ráno prebudíme svieži a plní energie, budeme podávať lepšie výkony než večer, kedy bývame unavení. Tiež v chorobe alebo podnapitosti to bude iné, než keď budeme zdraví alebo triezvi. Naše počínanie závisí na tom, či sa cítime skvele, alebo či sme rozhodení, nahnevaní či žiarliví.

       Špička nášho výkonu kolísa s každým okamihom podľa okamžitej nálady. Mení sa i s postupom dlhšieho času. Ako sa budú zakoreňovať návyky štyroch nových dohôd, bude naša činnosť lepšia než predtým.

      Nezávisle na okolnostiach sa snažme vždy robiť všetko, ako najlepšie dokážeme - nie viac a nie menej než tak, ako to ide. Ak sa budeme snažiť príliš, stratíme mnoho energie a výsledok nebude nakoniec tak dobrý, ako by mohol byť. Keď sa prepíname, oslabujeme telo a ideme sami proti sebe, dosiahnutie cieľa nám trvá dlhšie. Keď budeme robiť menej, než ako najlepšie dokážeme, budeme frustrovaní, budeme sa obviňovať a ľutovať.

    Robme všetko tak, ako najlepšie dokážeme - za všetkých okolností nášho života. Nezáleží na tom, či sme chorí alebo unavení, pretože, ak robíme vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme, neexistuje spôsob, ako by sme to mohli posudzovať. A pokiaľ sami seba neposudzujeme, neexistuje dôvod, prečo by sme mali trpieť vinou a trestať sa. Tým, že budeme vždy robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, zlomíme veľké kúzlo, v ktorého moci sme sa nachádzali.

     Raz sa jeden človek chcel zbaviť utrpenia a tak šiel do buddhistickej svätyne, aby našiel niekoho, kto by mu pomohol. Šiel za Majstrom a opýtal sa ho: “Majster, ak budem meditovať štyri hodiny denne, ako dlho bude trvať, než dôjde k zmene?”

Majster sa na neho pozrel a povedal: “Ak budeš meditovať štyri hodiny denne, bude to trvať tak desať rokov.” Muž premýšľal, či by to nemohol robiť lepšie, a potom povedal: “Majster, keď budem meditovať osem hodín denne, ako dlho potom bude trvať, než dôjde ku zmene?”

Majster na neho pozrel a povedal: „Keď budeš meditovať osem hodín denne, bude to trvať tak dvadsať rokov.”

“Ale prečo by mi to malo trvať dlhšie, keď budem meditovať viac?” opýtal sa muž.

Majster odpovedal: Nie si tu pre to, aby si obetoval svoju radosť alebo život. Si tu pre to, aby si žil, aby si bol šťastný a miloval. Ak dokážeš urobiť to najlepšie, čoho si schopný, v priebehu dvoch hodín, ale v skutočnosti tým stráviš osem hodín, len sa unavíš, minieš vyvrcholenie a nebudeš mať radosť zo života. Konaj, ako to najlepšie dokážeš, a snáď pochopíš, že nezávisle na tom, ako dlho medituješ, môžeš žiť, milovať a byť šťastný.”

     Ak budeme konať všetko, ako najlepšie dokážeme, prežijeme intenzívny život. Budeme výkonní, budeme sa k sebe dobre správať, pretože budeme odovzdávať svojej rodine, svojej komunite to najlepšie. Ale to, čo nás urobí skutočne šťastnými, sú činy. Keď budeme vždy robiť všetko tak, ako najlepšie dokážeme, znamená to, že budeme jednať. Konať všetko, čo najlepšie znamená byť aktívny, ale nie preto, že čakáme odmenu, ale preto, že to tak máme radi. Ľudia väčšinou robia pravý opak: uchyľujú sa k niečomu len preto, že očakávajú odmenu, a nie pre to, že by ich takéto jednanie tešilo. A to je dôvod, prečo nerobia všetko tak, ako najlepšie dokážu.

     Ľudia, napríklad, chodia každý deň do práce väčšinou len s myšlienkou na peniaze, ktoré dostanú. Ani sa nemôžu dočkať piatku či soboty, kedy dostanú peniaze a budú mať voľno. Pracujú kvôli odmene a výsledkom je, že sa práci bránia. Snažia sa činom vyhýbať, takže nemôžu robiť všetko tak, ako najlepšie dokážu.

      Celý týždeň tvrdo pracujú, trpia prácou, trpia svojou činnosťou, ale nie preto, že majú prácu radi, ale pretože cítia, že pracovať musia. Musia pracovať, pretože je treba platiť nájom, pretože je treba živiť rodinu. Cítia frustráciu a sú nešťastní i keď dostanú peniaze. Majú dva dni na odpočinok, aby si robili, čo chcú. A čo robia? Snažia sa uniknúť. Opíjajú sa, pretože nemajú radi samých seba. Nemajú radi svoj život. Keď sa nemáme radi takí, akí sme, existuje mnoho spôsobov, ako si ubližovať.

      Na druhej strane, ak robíme niečo len preto, že sa nám to páči, bez toho, aby sme za to očakávali odmenu, zistíme, že budeme mať potešenie zo všetkého, čo podnikneme. Odmeny prídu tiež, ale my k ním nebudeme pripútaní. Ak neočakávame odmenu, dostaneme viac, než si vôbec dokážeme predstaviť. Ak máme radi to, čo robíme, ak robíme vždy všetko ako najlepšie dokážeme, potom si skutočne užívame život. Bavíme sa, nenudíme sa, necítime frustráciu.

      Keď robíme všetko najlepšie, ako dokážeme, neposkytujeme Sudcovi príležitosť, aby nás obviňoval či považoval za vinných. Keď sme niečo urobili, ako najlepšie to vieme a Sudca sa nás pokúša súdiť podľa našej Knihy zákona, odpovieme mu: “Robili sme to najlepšie, ako sme dokázali.” V takomto prípade nemáme čo ľutovať. Preto máme robiť vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme. Nie je ľahké tuto dohodu dodržiavať, ale je to dohoda, ktorá nás dokáže skutočne oslobodiť.

      Keď všetko budeme robiť takto, naučíme sa prijímať sami seba. Budeme si ale musieť uvedomovať svoje chyby a učiť sa z nich. Učenie sa z chýb znamená, že konáme, pozeráme sa poctivo na výsledky a znovu konáme. Toto všetko zvýši naše sebavedomie.

    Keď robíme všetko tak, ako najlepšie dokážeme, nemáme vlastne pocit, že pracujeme, pretože zo všetkého máme potešenie. Keď nás konanie teší alebo ho nepociťujeme ako ujmu, cítime, že robíme všetko, ako najlepšie dokážeme. Robíme to tak, pretože to tak chceme robiť, a nie preto, že by sme museli, a nie preto, že by sme chceli potešiť Sudcu alebo iných ľudí.

      Ak začneme niečo robiť, pretože musíme, potom nie je možné, aby sme to robili tak, ako najlepšie vieme. Potom je lepšie, keď to nerobíme vôbec. My však robíme všetko najlepšie, ako dokážeme, pretože keď to robíme týmto spôsobom, sme šťastní, máme z toho potešenie a sme aktívni, pretože nás to baví.

     Byť činorodý znamená napĺňať život. Nečinnosť je spôsob, ktorým život popierame. Keď sme nečinní, môžeme celé roky vysedávať každý deň pred televíziou a dávať tak najavo, že sa bojíme byť nažive a vyjadrovať čo sme. Ak máme vyjadriť čo sme, musíme jednať. Môžeme mať v hlave všelijaké veľké nápady, ale bez akcie sú zbytočné. Keď nejaký nápad nezrealizujeme, nedostavia sa žiadne výsledky, žiadna odmena.

      Dobrým príkladom je príbeh o Forrest Gumpovi. Nemal žiadne veľké nápady, ale začal jednať. Bol šťastný, pretože všetko robil, ako najlepšie mohol. Bez toho, aby očakával nejakú odmenu, nakoniec bol bohato odmenený. Jednať znamená byť nažive. Je to podstupovanie rizika vyjsť von zo seba a dať svojmu snu konkrétnu podobu. Je to iné, než vnucovať svoj sen ostatným. Každý má právo vyjadriť vlastný sen.

      Konať všetko najlepšie, ako dokážeme, je skvelý návyk. Ja robím všetko ako najlepšie dokážem vo všetkých prípadoch. Stal sa z toho pre mňa rituál, pretože som si to tak zvolil. Je to rovnaká viera ako iné viery, ktoré som si vybral. Zo všetkého robím rituál a vždy všetko robím ako najlepšie dokážem. Dať si sprchu je pre mňa rituálom, prostredníctvom ktorého hovorím svojmu telu, ako ho mám rád. Cítim vodu na svojom tele a mám z toho potešenie. Robím to najlepšie, čo dokážem, aby som naplnil potreby svojho tela. Robím to najlepšie, čo dokážem, aby som svojmu telu dával to, čo od neho dostávam.

      V Indii majú rituál, ktorý sa nazýva púdža. Vezmú sošky Bohov v rôznych formách, kúpu ich, kŕmia a prejavujú im lásku. Dokonca pri obrade odriekavajú soškám mantry. Dôležitý je spôsob, ktorým rituál prebieha, spôsob, ktorým hovoria: “Milujem ťa, Bože.”

Boh je život. Boh je aktívny život. Najlepší spôsob, ako povedať: “Ďakujem ti, Bože,” je nezaoberať sa minulosťou a žiť v prítomnej chvíli, práve tu a teraz. Nech nám už život vezme čokoľvek, nechajme to tak. Keď sa vzdáme minulosti, umožní nám to žiť plne v prítomnom okamihu. Vzdať sa minulosti znamená, že si môžeme vychutnať sen, ktorý sa odohráva práve teraz.

      Ak žijeme v minulom sne, nemáme potešenie z toho, čo sa deje práve teraz, pretože si budeme vždy priať, aby skutočnosť bola iná, než práve je. Nie je čas, aby nám niekto alebo niečo chýbalo, pretože sme živí. Netešiť sa z toho, čo sa odohráva práve teraz, je žitie v minulosti a žitie len napol. To vedie k sebaľú­tosti, utrpeniu a slzám.

      Narodili sme sa s právom byť šťastní. Narodili sme sa s právom na lásku, na radosť a na zdieľanie našej lásky. Sme živí, tak život vezmime a tešme sa z neho. Nebráňme sa, aby nami život prechádzal, pretože to, čo nami prechádza, je Boh. Existenciu Boha dokazuje práve naša existencia. Naša existencia je dôkazom existencie života a energie.

     Nepotrebujeme nič vedieť alebo niečo dokazovať. Stačí byť, riskovať a tešiť sa zo života, to je všetko, na čom záleží. Povedzme nie, keď sa nám chce povedať nie, a áno, keď sa nám chce povedať áno. Máme právo na to byť sami sebou. Ale sami sebou môžeme byť len vtedy, keď robíme všetko tak, ak najlepšie dokážeme. Keď to tak nebudeme robiť, poprieme svoje právo byť sami sebou. Toto je semienko, o ktoré by sme sa mali v mysli naozaj starať. Nepotrebujeme poznanie alebo veľké filozofické pojmy. Nepotrebujeme, aby nás druhí prijímali. Vyjadrujeme vlastnú božskosť tým, že sme nažive a že milujeme sami seba a ostatných. Hovoriť: “Milujem ťa,” je výrazom Boha.

     Prvé tri dohody budú fungovať len vtedy, ak budeme robiť všetko tak, ako najlepšie dokážeme. Neočakávajme, že budeme vždy schopní nehrešiť slovom. Naše návyky sú príliš silné a máme ich pevne zakorenené v mysli. Ale dokážeme robiť vždy všetko, ako najlepšie dokážeme. Neočakávajme, že nebudeme nikdy brať nič osobne; robme len všetko tak, ako najlepšie to dokážeme. Neočakávajme, že si už nikdy nevytvoríme nejakú domnienku, určite však môžeme robiť vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme.

     Pri takomto spôsobe konania budú naše návyky zneužívať slovo, brať veci osobne a vytvárať domnienky postupne slabnúť. Nebudeme mať potrebu súdiť sami seba, cítiť sa vinní alebo sa trestať, keď nebudeme schopní tieto dohody dodržať. Ak budeme robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, budeme sami so sebou spokojní i vtedy, keď si budeme ešte stále vy­tvárať domnienky, ešte stále brať veci osobne a ešte stále hrešiť slovom.

    Pokiaľ robíme vždy všetko tak, ako najlepšie dokážeme, staneme sa majstrami premeny. Praktizovanie robí majstra. Tým, že budeme všetko robiť, ako najlepšie dokážeme, sa staneme majstrami. Všetko, čomu sme sa naučili, sme sa naučili opakovaním. Naučili sme sa písať, riadiť auto a dokonca i chodiť. Sme majstrami rodného jazyka, pretože sme ho používali. To, na čom záleží, je činnosť.

      Pokiaľ budeme robiť všetko, ako najlepšie dokážeme, pri hľadaní osobnej slobody, pri hľadaní sebalásky, zistíme, že je len otázkou času, kedy nájdeme to, čo hľadáme. Nie je to denné snenie či zotrvávanie dlhé ho­diny v meditácii. Musíme vstať a byť človekom. Musíme uctiť muža alebo ženu, ktorými sme. Ctiť svoje telo, mať z neho potešenie, milovať ho, kŕmiť, čistiť a liečiť. Cvičme a robme všetko, čo robí nášmu telu dobre. Je to púdža pre naše telo a spojenie medzi nami a Bohom.

     Nepotrebujeme uctievať sošky Panny Márie, Krista alebo Buddhu. Ale môžeme, pokiaľ chceme; ak máme z toho potešenie, robme to. Naše telo je manifestáciou Boha a ak ho budeme uctievať, všetko sa pre nás zmení. Ak budeme praktizovať rozdávanie lásky z každej časti tela, zasadíme do našej mysle semienka lásky. A keď tieto semienka vyrastú, budeme svoje telo nesmierne milovať, ctiť a vážiť si ho.

      Výsledkom bude, že každý čin sa stane rituálom uctievajúcim Boha. Dalším krokom je uctievanie Boha každou myšlienkou, každou emóciou, každým pomyslením na to, čo je “správne” či “zlé”. Každá myšlienka sa stane spojením s Bohom. Budeme žiť v sne bez súdov a obetovania a nebudeme cítiť potrebu ohovárať a znevažovať sami seba.

      Ak budeme dodržiavať tieto štyri dohody, nemôžeme žiť v pekle. V žiadnom prípade. Ak nebudeme hrešiť slovom, brať si všetko osobne a vytvárať si domnienky a ak urobíme vždy všetko, ako najlepšie dokážeme, potom budeme mať krásny život. Budeme ho mať stopercentne pod kontrolou.

     Štyri dohody sú súhrnným majstrovstvom premeny, jedným z majstrovstiev Toltékov. Menia peklo na nebo. Sen planéty sa mení na náš osobný sen nebies. V ňom sa nachádza poznanie, ktoré čaká, aby sme ho využili. Sú v ňom i štyri dohody, ktoré je treba iba prijať a rešpektovať ich zmysel a silu.

    Robme vždy len to najlepšie, čo dokážeme, aby sme tieto dohody ctili. Ešte dnes môžeme uzavrieť túto zmluvu: budeme dodržiavať Štyri dohody. Je to tak jednoduché a logické, že by tomu rozumelo i dieťa. Musíme však mať veľmi silnú vôľu, aby sme ich dodržiavali. Prečo? Pretože až sa vydáme kamkoľvek, zistíme, že je naša cesta plná prekážok. Všetci sa pokúšajú sabotovať náš záväzok k týmto novým dohodám a všetci okolo nás nútia k ich porušovaniu. Problém je v tom, že všetky ostatné dohody sú súčasťou sna planéty. Sú živé a veľmi silné.

     Práve preto musíme byť veľkými lovcami, veľkými bojovníkmi, ktorí dokážu Štyri dohody brániť i za cenu života. Závisí na tom naše šťastie, naša sloboda, celý spôsob života. Cieľom bojovníka je premeniť tento svet, utiecť z tohoto pekla a nikdy sa doň nevrátiť. Ako nás učia Toltékovia, odmenou je premena ľudskej skúsenosti utrpenia, aby sa stala stelesnením Boha. Taká je odmena.

      Potrebujeme skutočne využiť celú silu, ktorá je v nás, aby sme mali pri dodržiavaní týchto dohôd úspech. Ja sám som neočakával, že sa mi to podarí hneď na prvýkrát. Mnohokrát som neuspel, ale vstal som a skúsil to znovu. Znovu som zlyhal, ale šiel som do toho zase. Neľutoval som sa. Nešlo do úvahy, aby som sa poľutoval. Hovoril som si: “I keď to nepôjde hneď, som dosť silný a inteligentný, aby som to dokázal!” A dal som sa do toho znovu. A zakaždým, keď som sa do toho zase pustil, to bolo ľahšie. Ale na začiatku to bolo ťažké a zložité.

     Ak zlyháte, nesúďte sa. Neposkytujte svojmu Sudcovi dôvod, aby z vás urobil obeť. Buďte na seba tvrdí. Začnite s dohodou znovu. “Fajn, porušil som svoju dohodu, že nebudem hrešiť slovom. Začnem znovu, ak keby sa mi podarilo dodržať Štyri dohody len dnes. Dnes nebudem hrešiť slovom, nebudem si nič brať osobne, nebudem si vytvárať žiadne domnienky a budem robiť všetko najlepšie, ako dokážem.”

     Ak porušíte nejakú dohodu, začnite znovu druhý deň a opäť ďalší deň. Spočiatku to bude ťažké, ale deň za dňom to bude stále ľahšie, až raz objavíte, že žijete v súlade so Štyrmi dohodami. A budete prekvapení, akým spôsobom sa váš život premenil.

Nemusíte byť nábožensky založení alebo chodiť každý deň do kostola. Vaša láska a sebaúcta narastú. Dokážete to. Keď som to dokázal ja, môžete to dokázať tiež. Nestarajte sa o budúcnosť; Sústreďte pozornosť na dnešok a žite v prítomnom okamihu. Žite vždy len v súčasnom dni. A vždy robte to najlepšie, čo dokážete,aby ste tieto dohody dodržiavali, a čoskoro sa to pre vás stane ľahkým. Dnešok je začiatkom nového sna.

D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 3. dohoda - Nevytvárajte si žiadne domnienky

Akonáhle ste o niečom presvedčení, domnievate sa, že máte pravdu. A ste dokonca ochotný zničiť svoje vzťahy s ostatnými, iba aby ste obhájili vlastné stanovisko. Vzdajte sa potreby obhajovať svoj postoj.

Vždy je lepšie sa opýtať než si vytvárať domnienky. Pozbierajte svoju odvahu a pýtajte sa tak dlho, dokiaľ sa vám veci čo najviac neujasnia. Akonáhle na svoju otázku dostanete odpoveď, nebudete si už musieť vytvárať žiadne domnienky, pretože budete poznať pravdu.

      Máme sklon vytvárať si o všetkom domnienky. Problém s vytváraním domnienok je v tom, že veríme, že sú pravdivé. Prisahali by sme na to, že sú skutočné. Vytvárame si domnienky o tom, čo iní ľudia hovoria alebo robia, berieme to osobne, a potom ich obviňujeme a reagujeme tak, že svojimi slovami vysielame jed. Preto kedykoľvek, keď si vytvárame domnienky, koledujeme si o nejaký problém. Vytvoríme si nejakú domnienku, zle ju pochopíme, vezmeme ju osobne a skončí to tým, že z ničoho sa stane dráma.

      Všetok smútok a drámy nášho života majú korene v tom, že si vytvárame domnienky a berieme veci osobne. Zamyslime sa chvíľu nad pravdou tohoto výroku. Celý svet vzťahov medzi ľuďmi je o vytváraní domnienok a braní vecí osobne. Je na tom založený celý náš sen pekla.

     Domnienkami, ktoré berieme osobne, vytvárame veľa emocionálneho jedu, pretože obvykle naše domnienky začneme šíriť. Spomeňme si, že ohováranie je spôsobom vzájomnej komunikácie v sne pekla a prenášaním jedu z jedného na druhého. Pretože sa obávame požiadať o vysvetlenie, vytvárame domnienky a veríme, že sú pravdivé; potom naše domnienky bránime a pokúšame sa dokázať, že niekto iný nemal pravdu. Vždy je lepšie klásť otázky, než si vytvárať domnienky, pretože domnienky nás predurčujú k utrpeniu.

       Veľká mitote v ľudskej mysli vytvára chaos, ktorý vedie k tomu, že si všetko chybne vysvetľujeme a všetkému zle rozumieme. Vidíme a počujeme len to, čo chceme. Nevnímame veci také, aké sú. Sme zvyknutí snívať, bez toho, aby sme boli zakotvení v skutočnosti. Doslova si veci vysnívame vo svojej predstavivosti. Pretože niečomu nerozumieme, vytvoríme si domnienku o význame tej veci, a keď výjde pravda na povrch, praskne náš sen ako bublina a my zistíme, že to nebolo tak, ako sme si mysleli.

        Príklad: Ideme po ulici a stretneme človeka, ktorého máme radi. Ten človek sa na nás usmeje a ide preč. Na základe tohto jediného zážitku si môžeme vytvoriť veľa domnienok. Z nich môže vzniknúť celý príbeh. Z našich domnienok sa začne utvárať sen a my si môžeme začať myslieť: "Ten človek ma má naozaj rád.” V našej mysli sa začne vyvíjať vzťah. Možno sa v tomto fantastickom svete dokonca oženíme alebo vydáme, ale celá fantázia je len v našej mysli, v našom osobnom sne.

     Vytváraním domnienok o našich vzťahoch si koledujeme o problémy. Často si vytvoríme domnienku, že naši partneri vedia, čo si myslíme, a že nemusíme hovoriť, čo vlastne chceme. Predpokladáme, že budú robiť to, čo chceme, pretože nás dobre poznajú. Keď nerobia, čo predpokladáme, cítime sa zranení a hovoríme: “Mali to vedieť.”

Iný príklad: Rozhodneme sa, že sa oženíme alebo vydáme, a vytvoríme si domnienku, že náš partner chápe manželstvo rovnako ako my. Potom žijeme spolu a zistíme, že to nie je pravda. Vznikne z toho mnoho konfliktov, ale my sa ešte stále nepokúšame vyjasniť si pocity o manželstve. Manžel sa vráti z práce domov, manželka je rozčúlená a manžel nevie prečo. Možno preto, že si vytvorila nejakú domnienku. Bez toho, aby mu povedala, čo chce, vytvorí si domnienku, že manžel ju dobre pozná, že vie, čo ona chce, ako keby jej dokázal čítať v mysli. Je nahnevaná, pretože nesplnil jej očakávania. Vytváranie domnienok vo vzťahoch vedie k mnohým bojom, veľa problémom, k mnohým nedorozumeniam s ľuďmi, ktorých údajne milujeme.

      V akomkoľvek type vzťahu si môžeme vytvoriť domnienku, že iní vedia, čo si myslíme, a že nemusíme hovoriť, čo chceme. Domnievame sa, že budú robiť to, čo chceme, pretože nás dobre poznajú. Keď nerobia to, čo chceme, čo predpokladáme, že by mali robiť, cítime sa zranení a myslíme si: “Ako nám to mohli urobiť? Mali predsa vedieť, že nám to vadí.” A znovu si vytvárame domnienku, že iný človek vie, čo chceme. Celá dráma vzniká preto, že sme si vytvorili túto domnienku a navrch potom pridali dalšie domnienky.

        Spôsob, ktorým funguje ľudská myseľ, je nesmierne zaujímavý. Máme potrebu všetko ospravedlňovať, vysvetľovať a všetkému rozumieť, aby sme sa cítili v bezpečí. Máme milióny otázok, ktoré si vyžadujú odpovede, pretože existuje toľko vecí, ktoré si uvažujúca myseľ nedokáže vysvetliť. Keď nám iní niečo povedia, vytvoríme si domnienky, a keď nám niečo nepovedia, vytvoríme si ich tiež, pretože musíme naplniť svoju potrebu vedieť a nahradiť komunikáciu. I keď niečo počujeme a nerozumieme tomu, vytvárame si domnienky o tom, čo to znamená, a potom týmto domnienkám veríme. Vytvárame si všetky druhy domnienok, pretože nemáme odvahu klásť otázky.

    Tieto domnienky si po väčšinu doby vytvárame rýchlo a nevedome, pretože sme uzavreli dohody, že budeme komunikovať týmto spôsobom. Dohodli sme sa, že klásť otázky nie je bezpečné; dohodli sme sa, že keď nás ľudia milujú, mali by vedieť, čo chceme alebo ako sa cítime. Keď niečomu veríme, predpokladáme, že je to pravda. Niekedy to necháme dôjsť až k bodu, v ktorom zničíme vzťah len preto, aby sme ubránili svoju pozíciu.

     Vytvárame si domnienku, že každý vidí život rovnako ako my. Predpokladáme, že ostatní myslia rovnako, ako myslíme my, posudzujú všetko rovnako ako my a zneužívajú všetko ako my. Toto je najčastejšia domnienka, akú si ľudia vytvárajú. A z tohoto dôvodu máme strach byť uprostred iných sami sebou. Pretože si myslíme, že nás bude každý súdiť, robiť z nás obeť, zneužívať nás a obviňovať, ako to robíme my sami. Preto sa sami zavrhneme ešte skôr, než majú príležitosť zavrhnúť nás iní. Tak funguje ľudská myseľ.

      Vytvárame si tiež domnienky o nás samých, čo vedie k mnohým vnútorným konfliktom. “Myslím si, že som schopný toto urobiť.” Vytvoríme si, napríklad, túto domnienku a potom zistíme, že toho nie sme schopní. Preceníme sa alebo podceníme, pretože si neurobíme čas na to, aby sme sami sobe položili otázky a zodpovedali si ich. Možno by bolo treba získať o nejakej situácii viac informácií. Alebo by sme si snáď mali prestať klamať o tom, čo naozaj chceme.

   Keď vstupujeme do vzťahu s niekym, koho máme radi, musíme často sami sebe potvrdzovať, prečo tohto človeka máme radi. Vidíme len to, čo chceme vidieť, a popierame, že má vlastnosti, ktoré sa nám nepáčia. Klameme sami sebe, aby sme sa utvrdili, že máme pravdu. Potom si vytvoríme domnienky a jedna z nich je: “Moja láska tohto človeka zmení”. Ale to nie je pravda. Naša láska nikoho nezmení. Pokiaľ sa iní zmenia, tak sa zmenia preto, že sa zmeniť chcú, ale nie preto, že ich chceme zmeniť my. Potom sa niečo medzi nami dvoma stane a my sa cítime zranení. Zrazu vidíme to, čo sme nechceli vidieť predtým, ale teraz je to umocnené naším emocionálnym jedom. Teraz musíme ospravedlniť svoju emocionálnu bolesť a obviňovať iných za svoju voľbu.

       Lásku však nemusíme ospravedlňovať: buď tu je, alebo nie je. Skutočná láska prijíma iných ľudí takých, akí sú, bez toho, aby sa ich pokúšala zmeniť. Ak sa ich pokúšame zmeniť, znamená to, že ich nemáme skutočne radi. Pokiaľ sa rozhodneme, že chceme s niekym žiť, pokiaľ uzavrieme túto dohodu, je samozrejme lepšie uzavrieť ju s niekym, kto je presne taký, akého by sme si priali. Nájdime si niekoho, koho by sme nemuseli meniť vôbec. Je omnoho výhod­nejšie nájsť niekoho, kto je už taký, akého by sme si priali, než takého, koho by sme museli meniť. Rovnako druhý človek nás musí milovať takých, akí sme, aby nás nemusel vôbec meniť. Ak druhí cítia, že nás musia meniť, znamená to, že nás naozaj nemilujú takých, akí sme. Prečo teda byť s niekym, keď nie sme takí, akého si on alebo ona praje?

      Musíme byť tým, kým sme, aby sme sa nemuseli predstavovať vo falošnom svetle. Ak ma milujete takého, aký som, tak dobre: “Vezmite si ma.” Ak ma nemilujete takého, aký som, tiež dobre: “Dovidenia, nájdite si niekoho iného.” Môže to znieť tvrdo, ale tento druh komunikácie znamená, že osobné dohody, ktoré uzatvárame s inými, sú jasné a bez hriechu.

     Predstavte si deň, kedy si prestaneme vytvárať domnienky o svojom partnerovi a nakoniec i o každom inom človeku v našom živote. Náš spôsob komunikácie sa úplne zmení a naše vzťahy už nebudú trpieť konfliktmi vytváranými chybnými domnienkami. Spôsob, ktorým sa môžeme vyvarovať vytváraniu domnienok, je klásť otázky. Uisťme sa, že komunikácia je jasná. Pokiaľ nerozumieme, opýtajme sa. Majme odvahu klásť otázky, dokiaľ nám nebude všetko jasné, ako by malo byť, a dokonca ani potom sa nedomnievajme, že vieme o danej situácii všetko, čo by sa o nej dalo vedieť. Akonáhle budeme počuť odpoveď, nebudeme nútení vytvárať si domnienky, pretože budeme poznať pravdu.

      Majme odvahu opýtať sa na to, čo chceme vedieť. Každý má právo odpovedať, alebo nie, my však máme vždy právo sa opýtať. Podobne má každý právo sa opýtať nás a my máme právo povedať áno alebo nie.

     Pokiaľ niečomu nerozumieme, je pre nás lepšie sa opýtať a urobiť si jasno, než si vytvoriť nejakú domnienku. Od toho dňa, v ktorom si prestaneme vytvárať domnienky, budeme komunikovať presne a jasne, bez emocionálneho jedu. Bez vytvárania domnienok bude naše slovo bez hriechu.

       S jasnou komunikáciou sa všetky naše vzťahy zmenia, a to nielen s naším partnerom, ale i so všetkými ostatnými. Nebude potrebné, aby sme si vytvárali nejaké domnienky, pretože všetko bude jasné. Toto je, čo chcem, toto je, čo chcete vy. Ak budeme komunikovať týmto spôsobom, nebudeme hrešiť svojím slovom. Keby tak dokázali komunikovať všetci ľudia bez zahrešenia slovom, neboli by žiadne vojny, žiadne násilie, žiadne nedorozumenia. Keby sme dobre a jasne komunikovali, boli by všetky ľudské problémy vyriešené.

     Toto je teda Tretia dohoda: nevytvárajte si domnienky. Povedať to je ľahké, ale chápem, že robiť to je ťažké. Je to zložité, pretože sme častokrát robili pravý opak. Máme mnoho návykov a rutín, ktoré si ani neuvedomujeme. Prvým krokom je uvedomiť si tieto návyky a pochopiť dôležitosť tejto dohody. Ale pochopiť jej dôležitosť ešte nepostačuje. Informácia alebo idea je iba semienkom vo vašej mysli. To, čo je potrebné, je čin. Konať stále znovu a znovu činy, to posilňuje našu vôľu, pomáha semienku v raste a stavia pevné základy, na ktorých môže byť postavený nový návyk. Po mnohých opakovaniach sa tieto nové dohody stanú našou dru­hou prirodzenosťou a uvidíme, ako nás kúzlo nášho slova premení z čierného mága na bieleho.

     Biely mág používa slovo k tvorbe, dávaniu, zdieľaniu a k láske. Ak si urobíme z tejto dohody návyk, celý náš život sa úplne zmení.

Keď zmeníme celý náš sen, dôjde v našich životoch k zázraku. To, čo budeme potrebovať, dostaneme ľahko, pretože duch nami bude voľne prechádzať. Toto je zvládnutie zámeru, ovládnutie ducha, zvládnutie lásky, zvládnutie vďačnosti a zvládnutie života. To bolo cieľom Toltékov. To je cesta k osobnej slobode.

D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 2. dohoda - Neberte si nič osobne

Ten, kto je upnutý na dôležitosti vlastnej osoby alebo si vzťahuje veci na seba, prejavuje najvyšší stupeň sebectva, pretože vlastne počíta s tým, že všetko sa točí okolo neho.

Nech už si ľudia myslia čokoľvek, čokoľvek robia alebo hovoria, neberte si to osobne. Názory druhých zodpovedajú tomu, čomu títo ľudia veria, a preto nech si o vás myslia čokoľvek, v skutočnosti sa vás to netýka. Vždy to vypovedá iba a len o nich.

    Ďalšie tri dohody sa rodia z prvej dohody. Druhá znie: neberte si nič osobne. Nech sa deje okolo nás čokoľvek, neberme si to osobne. Ak vás stretnem na ulici a poviem: "Hej, ty si ale hlúpy,” bez toho aby som vás poznal, nie je to o vás, je to o mne. Ak si to vezmete osobne, tak ľahko uveríte, že ste hlupák. Možno si pre seba pomyslíte: “Ako to vie? Je snáď jasnovidec, alebo to môže vidieť každý, aký som hlúpy?”

     Berieme to osobne, pretože súhlasíme s čímkoľvek, čo sa povie. Akonáhle súhlasíme, prestupuje nás jed, a sme v pasci snu pekla. To, čo nás do nej zaviedlo, nazývame osobná dôležitosť. Osobná dôležitosť alebo branie vecí osobne je maximálny výraz sebectva, pretože vychádza z domnienky, že všetko sa tyká “nás”. V priebehu našej výchovy sa učíme brať všetko osobne. Myslíme si, že sme za všetko zodpovední. My, my, vždycky my!

     Ale nič, čo iní ľudia robia, nerobia kvôli nám. Robia to kvôli sebe. Všetci ľudia žijú vo vlastných snoch, vo vlastnej mysli; nachádzajú sa v úplne odlišnom svete, než je ten, v ktorom žijeme my. Keď si vezmeme niečo osobne, robíme tak na základe predpokladu, že ostatní vedia, čo je v našom svete, a pokúšame sa vnútiť ich svetu náš svet.

     Aj keď sa nejaká situácia javí ako osobná, aj keď nás iní priamo urážajú, nemá to s nami nič spoločného. To, čo hovoria, čo robia a názory, ktoré vyjadrujú, je v súlade s dohodami v ich mysliach. Ich názory pochádzajú z naprogramovania, ktorého sa im dostalo v priebehu výchovy.

    Ak niekto vyjadrí pred nami svoj názor a povie: “Hej, zdá sa mi, že si pribral,” neberme to osobne, pretože je pravdou, že sa ten človek zaoberá vlastnými pocitmi a názormi. Pokúša sa nám poslať jed a ak si to budeme brať osobne, potom sa k nám jed dostane a stane sa naším. Chápanie vecí osobným spôsobom z nás urobí ľahkú korisť týchto predátorov, čiernych mágov. Môžu ľahko upútať našu pozornosť jedným nepatrným názorom a potom do nás pchať akýkoľvek jed. A pretože si to berieme osobne, skočíme im na to.

     Prehltneme všetko ich emocionálne svinstvo, a to sa potom stane naším svinstvom. Pokiaľ to však neberieme osobne, sme imúnni i uprostred pekla. Imunita voči jedu uprostred pekla je darom tejto dohody.

     Keď si berieme veci osobne, cítime sa urazení a našou reakciou je obrana našich názorov, čo vedie ku konfliktom. Z niečoho nepatrného urobíme veľkú aféru, pretože cítime potrebu mať pravdu a dať ostatným najavo, že sa mýlia. Snažíme sa potom iných presvedčiť tým, že prezentujeme svoje názory. Ale čokoľvek cítime a robíme je len projekciou nášho osobného sna, odrazom našich vlastných dohôd. To, čo hovoríme a robíme a názory, ktoré máme, sú v súlade s dohodami, ktoré sme uzavreli - a tieto názory s nami nemajú nič spoločného.

     To, čo si o mne myslíte, nie je pre mňa dôležité, neberiem si to osobne. Keď ľudia hovoria: “Miguel, ty si najlepší,” neberiem to osobne a práve tak neberiem osobne, keď hovoria: “Miguel, ty si zo všetkých najhorší.” Viem, že keď budete šťastní, budete mi hovoriť: “Miguel, ty si anjel!” Ale keď sa na mňa rozhneváte, budete hovoriť: Miguel, ty si skutočný diabol! Si nechutný! Ako môžeš hovoriť také veci?” Či tak či onak, mňa sa to netyká, pretože viem, čo som. Necítim potrebu byť prijímaný. Necítim potrebu, aby mi niekto hovoril: “Miguel, ty si vedieš úplne skvelo! Ako si toto mohol dokázať?”

       Nie, neberiem to osobne. Nech už si myslíte alebo cítite čokoľvek, viem, že je to váš, nie môj problém. Je to spôsob, ktorým vidíte svet. Nie je to nič osobné, pretože sa zaoberáte sami sebou, nie mnou. Tiež ostatní ľudia budú mať v súlade so svojím systémom viery vlastné názory, takže nič z toho, čo si o mne myslia, nie je naozaj o mne, ale o nich samých.

       Môžete mi dokonca povedať: “Miguel, to, čo si povedal, ma zranilo.” Ale to, čo som povedal, nie je tým, čo vás zranilo; máte rany, ktorých som sa dotkol tým, čo som povedal. Zraňujete sa sami. Neexistuje spôsob, ktorým by som to mohol brať osobne. Nie preto, že by som vám neveril alebo nedôveroval, ale pretože viem, že vidíte svet inými, svojimi očami. Vytvárate si v mysli celý obraz alebo film a v tomto filme ste režisérmi, producentmi i hlavnými hercami alebo herečkami. Každý iný je len vedľajším hercom nebo herečkou. Je to váš film.

       Spôsob, akým vidíte tento film, je v súlade s dohodami, ktoré ste uzavreli so životom. Vaše hľadisko je pre vás niečím osobným. Nie je to ničia pravda, len vaša. Keď sa potom na mňa nahneváte, viem, že sa zaoberáte sami sebou. Som pre vás zámienkou, aby ste sa mohli rozhnevať. A rozhneváte sa, pretože sa niečo­ho obávate, pretože máte strach. Keby ste nemali strach, tak by ste sa na mňa nerozhnevali. Keby ste nemali strach, nemohli by ste ma nenávidieť. Keby ste nemali strach, nežiarlili by ste ani by ste neboli smutní.

      Keby ste žili bez strachu, keby ste milovali, nebolo by pre negatívne emócie žiadne miesto. Keby ste žiadnu z týchto emócií nepociťovali, bolo by logické, že by ste sa cítili dobre. Keď sa cítite dobre, je dobré všetko okolo vás. Keď je všetko okolo vás skvelé, robí vás všetko šťastnými. Milovali by ste všetko okolo seba, pretože by ste milovali sami seba. Pretože sa máte radi takí, akí ste. Pretože ste sami so sebou spokojní. Pretože ste šťastní so svojím životom. Ste spokojní s filmom, ktorý vytvárate, spokojní so svojimi dohodami so životom. Ste pokojní a šťastní. Žijete v požehnanom stave, v ktorom je všetko krásne. V tomto požehnanom stave milujete všetko, čo vnímate.

      Nech už ľudia robia, cítia, myslia alebo hovoria čokoľvek, neberme to osobne. Keď nám budú hovoriť, ako sme skvelí, nehovoria to kvôli nám. My vieme, že sme skvelí. Nie je treba čakať, až nám iní ľudia povedia, že sme skvelí. Neberme nič osobne. Aj keby niekto vzal revolver a strelil ma do hlavy, ani tento extrém neznamená nič osobného.

Tiež názory, ktoré máme o sebe, nie sú nevyhnutne pravdivé; preto nemusíme brať všetko, čo nám prebieha hlavou, osobne. Myseľ má schopnosť hovoriť sama k sebe. Načúva sama sebe a hovorí sama so sebou. Je rozdelená rovnako ako naše telo.

      Rovnako ako si môžeme povedať „mám jednu ruku a môžem si ňou potriasť druhou rukou”, môže myseľ tiež hovoriť sama so sebou. Jednou časťou mysle je reč a druhou časťou načúvanie. Keď hovorí súčasne tisíc častí našej mysle, je to veľký problém. Hovorí sa tomu mitote.

       Mitote môžeme prirovnať k obrovskému trhu, kde hovorí tisíc ľudí naraz. Každý má iné myšlienky a pocity, každý má iný názor. Naprogramovanie mysle - všetky tie dohody, ktoré sme uzavreli, - nemusia byť nutne celkovo zlučiteľné. Každá dohoda je samostatná živá bytosť, má vlastnú osobnosť a vlastný hlas. Existujú konfliktné dohody, ktoré sa neustále stavajú proti iným dohodám, až z toho vznikne v mysli veľká vojna. Mitote je dôvodom, prečo ľudia poriadne nevedia, čo chcú. Nesúhlasia spolu navzájom, pretože existujú časti mysle, ktoré chcú jednu vec, a iné časti, ktoré chcú presný opak.

     Niektorá časť mysle má námietky k istým myšlienkam a činom a iná časť mysle podporuje činy opačných myšlienok. Všetky tieto malé živé bytosti vytvárajú vnútorný konflikt, pretože sú živé a každá má vlastný hlas. Iba keď si spíšeme inventár našich dohôd, objavíme všetky tieto konflikty v mysli a nakoniec z chaosu mitote vytvoríme poriadok.

      Neberme si nič osobne, pretože by sme tým trpeli kvôli niečomu, čo za to nestojí. Ľudia majú na utrpenie v rôznych rovinách a stupňoch návyk a navzájom sa v ňom udržujú. Ľudia súhlasia s tým, že si budú navzájom pomáhať v tom, aby trpeli. Ak máme potrebu byť urazení, ľahko nájdeme ľudí, ktorí nás budú urážať. A podobne - ak budeme s ľuďmi, ktorí potrebujú trpieť, niečo v nás spôsobí, že ich budeme urážať. Je to ako keby mali na chrbte ceduľku, na ktorej je napísané: “Nakopnite ma, prosím!” Vyžadujú pre svoje utrpenie ospravedlnenie. Ich návyk na utrpenie nie je ničím iným než dohodou, ktorá sa každý deň obnovuje.

      Nech pôjdeme kamkoľvek, nájdeme všade ľudí, ktorí nám budú klamať, a ako bude naše uvedomenie rásť, povšimneme si, že klameme tiež sami sebe. Neočakávajme od ľudí, že nám budú hovoriť pravdu, pretože sami sebe tiež klamú. Musíme dôverovať sami sebe a vybrať si, či budeme či nebudeme veriť tomu, čo nám niekto hovorí.

      Keď skutočne uvidíme iných ľudí takých, akí sú, bez toho, aby sme to brali osobne, nemôže nás nikdy zraniť nič z toho, čo hovoria alebo robia. I keď nám klamú, je to v poriadku. Klamú nám, pretože majú strach. Majú strach z toho, aby sme neobjavili, že nie sú dokonalí. Je bolestivé strhnúť túto spoločenskú masku. Ak ľudia hovoria jednu vec, ale robia inú, budete klamať sa­mi sebe, keď nebudete načúvať ich činom. Ak sme k sebe pravdiví, ušetríme si veľa citových tráum. Hovoriť sami sebe pravdu bolí, ale nie je potrebné sa k bolesti pripútať. Vyliečenie je na ceste a je len záležitosťou času, kedy sa náš život zlepší.

       Pokiaľ s nami niekto nezaobchádza s láskou a úctou, môžeme pokladať za dar, keď sa vzdiali. Pokiaľ taký človek neodíde, budeme s ním určite znášať utrpenie ešte mnoho rokov. Keď odíde, bude to chvíľu bolieť, ale naše srdce sa nakoniec zahojí. Potom si budeme môcť vybrať to, čo skutočne chceme. Zistíme, že, ak máme urobiť správnu voľbu, nepotrebujeme dôverovať iným toľko ako sami sebe.

      Keď si z toho, že nič neberieme osobne, vytvoríme silný zvyk, vyhneme sa v živote mnohým nepríjemnostiam. Náš hnev, žiarlivosť a závisť zmiznú, a ak nebudeme brať veci osobne, jednoducho zmizne i náš smútok.

       Ak urobíme z tejto druhej dohody návyk, zistíme, že nás už nič nemôže dostať späť do pekla. Keď nebudeme brať nič osobne, dostane sa nám obrovského množstvo slobody. Budeme imúnni voči čiernym mágom a nedotkne sa nás žiadne kúzlo, aj keby bolo najsilnejšie. Celý svet nás môže ohovárať, ale ak to nebudeme brať osobne, zostaneme imúnni. Niekto nám môže zámerne poslať emocionálny jed, ale ak to nebudeme brať osobne, neprijmeme ho. Keď si emocionálny jed nevezmeme, začne pôsobiť ešte horšie v odosielateľovi, ale nie však v nás.

       Uvidíte, ako je táto dohoda dôležitá. Nebrať si nič osobne vám pomôže rozbiť mnoho návykov a rutiny, ktoré vám spôsobujú zbytočné utrpenie. Ak budete praktizovať túto druhú dohodu, začnete rozbíjať tucty maličkých dohôd, kvôli ktorým trpíte. A ak uskutočníte obe dve prvé dohody, rozbijete sedemdesiatpäť percent maličkých dohôd, ktoré vás držia uväznených v pekle.

       Napíšme si túto dohodu na papier a ten pripevníme magnetom na chladničku, aby nám neustále pripomínal: neberme si nič osobne.

      Ak z toho urobíme návyk, nebudeme sa musieť zaoberať tým, či máme dôverovať tomu, čo nám kto hovorí alebo čo robia iní. K zodpovednej voľbe budeme potrebovať len dôveru v samých seba. Nemáme nikdy zodpovednosť za činy druhých, nesieme zodpovednosť len za tie svoje. Keď to naozaj pochopíme, nebudú nás zraňovať ľahkomyseľné komentáre alebo skutky druhých.

Ak budeme túto dohodu dodržiavať, môžeme cestovať po celom svete s otvoreným srdcom a nikto nám neublíži. Môžeme povedať: “Milujem vás,” bez toho, aby sme museli mať strach, že sa nám vysmejú alebo nás odmietnu. Môžeme požiadať o čokoľvek, čo budeme potrebovať. Môžeme hovoriť áno či nie - čokoľvek si vyberieme, bez viny alebo sebaodsudzovania. Môžeme si dovoliť riadiť sa vždy svojím srdcom. Potom sa môžeme ocitnúť trebárs aj uprostred pekla a pritom zakúšať vnútorný pokoj a šťastie. Môžeme zostať v tomto požehnanom stave a peklo sa nás vôbec nedotkne.

D.M.Ruiz - Štyri dohody/ 1. dohoda - Nehrešte slovom

Slovo predstavuje tvorivú silu. Je to dar. Všetka vaša magická moc sa opiera o slovo. Vždy, keď vyslovíte svoj názor, akoby ste prednášali magické formule. Slovom môžete druhého človeka zakliať, alebo ho zo zakliatia vyslobodiť.

Slovo môže stvoriť ten najkrajší sen, alebo všetko okolo zničiť. Ak nehrešíte slovom, šírite okolo seba krásu a lásku, vytvárate nebo na zemi.

     
     Prvá dohoda je najdôležitejšia a je rovnako najťažšie ju dodržiavať. Je tak dôležitá, že práve vďaka nej budeme schopní dosiahnuť rovinu, ktorú nazývam nebom na zemi. Prvá dohoda spočíva v tom, že nebudeme hrešiť slovom. Znie to veľmi jednoducho, ale je v tom obrovská sila.

Prečo slovom? Naše slovo je dar, ktorý pochádza od Boha. V evanieliu sv. Jána, tam kde sa píše o stvorení vesmíru, sa hovorí: “Na začiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha, a to Slovo bol Boh.” Slovom vyjadrujeme tvorčie schopnosti. Práve slovom všetko vyjavíme. Nezávisle na jazyku, ktorým hovoríme, sa naše úmysly prejavujú slovom. To, o čom snívame, čo cítíme a čo skutočne sme, je vyjadrené slovom.

     Slovo nie je len zvukom alebo písaným symbolom. Slovo je sila; je to moc, ktorú máme k vyjadrovaniu a komunikácii, k premýšľaniu a tak i k vytváraniu situácií v našom živote. Vieme hovoriť. Ktorí iní tvorovia na našej planéte to dokážu? Slovo je najmocnejším nástrojom, ktorý ako ľudia máme; je to kúzelný nástroj. Ale rovnako ako má meč dve ostrie, dokáže i naše slovo vytvoriť ten najkrajší sen, alebo všetko okolo nás zničiť. Jedným ostrím je zneužívanie slova, čo robí zo života peklo. Druhým ostrím je čistota slova, prostredníctvom ktorej vytvárame iba krásu, lásku a nebo na zemi. V závislosti na tom, ako je používané, môže nás slovo oslobodiť alebo zotročiť ešte viac, než si dokážeme predstaviť. Všetky kúzla, ktoré máme k dispozícii, sú založené na slovách. Naše pozitívne slovo je bielou mágiou, zneužité sa stáva mágiou čiernou.

     I jediné slovo môže byť tak mocné, že zmení alebo zničí životy miliónov ľudí. Nie je to tak dávno, keď jeden muž v Nemecku pomocou slova zmanipuloval celú zem plnú inteligentných ľudí. Viedol ich do svetovej vojny silou svojho slova. Presvedčil iných, aby sa dopúšťali tých najhroznejších násilných činov. Slovom vybudil ľudský strach a výsledkom bol výbuch vojny a zabíjania. Po celom svete zabíjali ľudia iných ľudí, pretože zo seba mali navzájom strach. Hitlerovo slovo, založené na predstavách a dohodách, ktoré prebúdzali strach, si budú ľudia pamätať celé storočia.

     Ľudská myseľ je ako úrodná pôda, do ktorej sú neustále zasievané semená. Semená sú názory, idey a pojmy. Zalejete semienko, myšlienku, a tá rastie. Slovo je ako semienko a ľudská myseľ je tak plodná! Jediným problémom je, že je až príliš úrodná pre semienka strachu. Každá ľudská myseľ je plodná, ale iba pre tie semienka, na ktoré je pripravená. Dôležité je vedieť, pre aký druh semienok je vhodná a pripraviť ju na prijímanie semienok lásky.

     Každý človek je kúzelníkom. Svojím slovom môžeme buď niekoho zakliať, alebo ho z nejakého zakliatia oslobodiť. Svojími názormi okolo seba neustále šírime kúzla. Príklad: uvidím priateľa a poviem mu, čo ma práve napadlo. Poviem: “Vyzaráš nejako zle. Nemáš rakovinu?” Ak sa s tým stotožní, do roka ju dostane. Taká je sila slova.

     Naši rodičia a súrodenci vyslovovali a vyslovujú svoje názory o nás, bez toho, aby o nich premýšľali. Uverili sme týmto názorom a žijeme v strachu z nich, napríklad veríme, že nevieme dobre plávať, že nie sme dobrí v nejakom inom športe alebo že nevieme písať. Niekto vyjadrí svoj názor a povie: “Pozrite sa, toto je škaredé dievča!” Dievča to započuje, uverí, že je škaredá, a vyrastie s touto predstavou. Ne­záleží na tom, či je alebo nie je krásná, pretože akonáhle je tento súd vyslovený, uverí, že je škaredá. To je ono kúzlo, ktorým je zakliata.

     Upútaním pozornosti môže slovo vstúpiť do našej mysle a zmeniť všetko k horšiemu alebo lepšiemu. Další príklad: veríte, že ste hlúpy, a veríte tomu tak dlho, ako si len pamätáte. Táto dohoda spôsobuje, že veľa vecí robíte určitým zpôsobom len preto, aby ste sa uistili, že hlúpy naozaj ste. Niečo urobíte a pomyslíte si: “Chcel by som byť múdry, ale som hlúpy, pretože inak by som to neurobil.” Myseľ sa môže vydať do stoviek rôznych smerov a my pritom strávime veľkú časť života vierou vo svoju hlúposť.

    Potom jedného dňa niekto upúta vašu pozornosť a použije slovo, ktorým vám dá najavo, že hlúpy nie ste. Uveríte tomu, čo ten človek hovorí, a máte novú dohodu. Výsledkom je, že už nemáte pocit, že ste hlúpy alebo robíte veci hlúpo. Kúzlo je zlomené a to len silou slova. Keď, ale veríte, že ste hlúpy, a niekto upúta vašu pozornosť a povie: “Áno, si skutočne ten najhlúpejší človek, akého som kedy stretol;” dohodu tým ešte posilní.

      Náboženstvo hovorí o hriechu a hriešnikoch, ale vysvetlime si, čo to naozaj znamená hrešiť. Hriech je všetko, čím sa previníme sami proti sebe. Všetko, o čom si myslíte alebo hovoríte, že sa deje proti vám, je hriech. Staviame sa proti sebe, keď sa kvôli niečomu odsudzujeme alebo obviňujeme. Existencia bez hriechu je presným opakom. Nehrešiť znamená, že nejdeme proti sebe. Keď sme bez hriechu, preberáme zodpovednosť za svoje činy, ale nesúdime sa ani neobviňujeme.

       Z tohoto hľadiska sa celé poňatie hriechu mení z čohosi morálneho či náboženského v niečo, čo dáva väčší zmysel. Hriech začína tým, že sami seba odmietame. Sebaodmietanie je najväčším hriechom, ktorý môžeme spáchať. V náboženských pojmoch je sebaodmietanie “smrteľným hriechom”, ktorý vedie k smrti. Byť bez hriechu na druhej strane znamená cestu k životu.

     Nehrešiť slovom znamená nepoužívať slovo proti sebe. Ak vás stretnem na ulici a poviem vám, že ste hlúpy, vyzerá to, že som použil slovo proti vám. Ale v skutočnosti som použil slovo proti sebe, pretože ma kvôli tomu začnete nenávidieť a vaša nenávisť pre mňa nie je ničím dobrým. Keď sa pre to rozhnevám a svojím slovom k vám vyšlem emocionálny jed, používam slovo proti sebe. Pokiaľ sa mám rád, vyjadrím túto lásku pri vzájomných stykoch s vami a budem potom slovom ne-hrešiacim, pretože môj čin vyvolá podobnú reakciu. Ak budem mať rád vás, budete i vy mať radi mňa. Ak vás urazím, urazíte ma tiež. Ak vám budem vďačný, budete vďační i vy mne. Ak sa k vám budem chovať sebecky, budete sa chovať sebecky ku mne. Ak použijem slovo, aby som vás očaroval, očarujete i vy mňa.

      Nehrešiť slovom je správné využívanie našej energie; znamená to využívať energiu v smere pravdy a lásky k sebe. Ak uzavrieme so sebou dohodu, že nezhrešíme slovom len s týmto úmyslom, bude z nás vychádzať pravda a zbaví nás všetkého emocionálneho jedu, ktorý v nás bol. Ale uzavretie tejto dohody je obtiažne, pretože sme sa naučili robiť pravý opak. Navykli sme si pri komunikácii s inými a predovšetkým sami so sebou klamať. Hrešíme slovom.

     Sila slova je často zneužívaná. Používame slovo ku klianiu, obviňovaniu, ničeniu. Používame ho tiež aj správne, ale nie príliš často. Väčšinou používame slovo k šíreniu nášho osobného jedu - k vyjadreniu hnevu, žiarlivosti, závisti a nenávisti. Slovo je čisté kúzlo - najmocnejší dar, ktorý sme my ľudia dostali - a používame ho proti sebe. Plánujeme pomstu. Vytvárame slovom chaos. Používame slovo k vyvolávaniu nenávisti medzi rôznymi rasami, medzi rôznymi národmi, medzi rodinami, medzi štátmi. Zneužívame slovo veľmi často a týmto zneužívaním vytvárame a zvečňujeme sen pekla. Zneužívaním slova sa navzájom strhávame dolu a udržujeme sa v stave strachu a pochybnosti.

     Pretože slovo je kúzlo, ktoré ľudia vlastnia, a zneužívanie slova je čierna mágia, používame neustále čiernu mágiu, bez toho, aby sme vôbec vedeli, že naše slovo je kúzlom.

      Jedna inteligentná žena s dobrým srdcom mala dcéru, ktorú zbožňovala a milovala. Jedného večera sa po zlom dni v práci vrátila domov, unavená, plná emocionálneho napätia a so strašnou bolesťou hlavy. Potrebovala pokoj a ticho, ale dcéra si radostne pospevovala a poskakovala. Neuvedomovala si, ako sa jej matka cíti; bola vo svojom svete. Cítila se skvelo, a tak skákala a spievala stále hlasnejšie a dávala tak najavo svoju radosť a lásku. Spievala tak nahlas, že matku rozbolela hlava ešte viac, až sa v istej chvíli prestala ovládať. Zlostne pozrela na svoju krásnu dcérku a povedala: “Zavri hubu! Máš hnusný hlas. Mohla by si už konečne prestať?”

      Pravdou je, že v tej chvíli matka netolerovala žiaden hluk, ale nebola pravda, že dcéra má škaredý hlas. Ale ona verila tomu, čo jej matka povedala, a v tej chvíli so sebou uzavrela dohodu. Potom dlho nespievala, pretože verila, že má škaredý hlas a každého, kto by ju počul, by to otravovalo. V škole bola hanblivá a keď bola požiadaná, aby zaspievala, odmietla.

       Bolo pre ňu dokonca obtiažne hovoriť s inými ľuďmi. Všetko sa v dôsledku tejto novej dohody v dievčatku zmenilo: verilo, že musí potlačovať svoje emócie, aby bolo prijímané a milované.

       Kedykoľvek počujeme nejaký názor a uveríme mu, uzatvárame dohodu, ktorá sa stáva súčasťou nášho systému viery. Toto dievčatko vyrástlo, a aj keď malo krásny hlas, nikdy už nespievalo. Z jediného kúzla sa vyvinul celý komplex. A týmto kúzlom ju očaroval ten, kto ju najviac miloval: jej vlastná matka. Matka si neuvedomila, čo svojím slovom spôsobila. Nevšimla si, že použila čiernu mágiu a začarovala svoju dcéru. Nevedela o sile svojho slova, a preto ju z toho nemôžeme viniť. Urobila to isté, čo jej samej robili mnohými spôsobmi jej matka, otec a iní ľudia. Zneužila slovo.

       Koľkokrát toto urobíme vlastným deťom? Prejavujeme pred nimi tento typ názorov a naše deti potom v sebe nesú čiernu mágiu celé roky. Ľudia, ktorí nás milujú, na nás aplikujú čiernu mágiu, ale nevedia o tom. Preto im to musíme prepáčiť; nevedia, čo činia.

Tieto typy kúziel je obtiažne rozbiť. Jediná vec, ktorú môžeme urobiť, je uzavrieť novú dohodu založenú na pravde. Pravda je najdôležitejšia časť toho, aby sme slovom nehrešili. Na jednom ostrí meča sú lži, ktoré vytvárajú čiernu mágiu, na druhom ostrí je pravda, ktorá má silu zničiť kúzlo čiernej mágie. Jediné, čo nás môže oslobodiť, je pravda.

       Pozrime sa na každodenné ľudské kontakty a predstavme si, koľkokrát asi začarujeme niekoho iného svojím slovom. Za čas sa z toho stáva najhoršia podoba čiernej mágie, ktorá sa volá ohováranie.

     Ohováranie je čiernou mágiou v tej najhoršej podobe, pretože je čistým jedom. Dohoda nás naučila ako ohovárať. Keď sme boli deťmi, počuli sme, ako dospelí okolo nás neustále niekoho ohovárajú a otvorene vyjadrujú názory o druhých ľuďoch. Vyjadrovali dokonca názory na ľudí, ktorých vôbec nepoznali. Emocionálny jed bol poslaný spoločne s názormi a my sme sa naučili pokladať to za normálny spôsob komunikácie.

     Ohováranie sa stalo v ľudskej spoločnosti hlavnou formou komunikácie. Stalo sa spôsobom, ktorý nás navzájom zbližuje, pretože nám robí dobre, keď vidíme, že sa niekto iný cíti rovnako zle ako my. Existuje jedno staré porekadlo, že “trápenie má rado spoločnosť; ľudia, ktorí trpia, nechcú byť sami.

        Ľudské ohováranie funguje takýmto spôsobom. Dostanete sa napríklad do inej triedy a máte nového učiteľa. Už dlho ste sa na to tešili. Hneď prvý deň stretnete niekoho, kto už do tej triedy chodil, a ten vám povie: “Ten učiteľ, to bol taký namyslený kretén! Vôbec nevedel, o čom hovorí, a bol taký perverzný, tak si naňho dávaj pozor!”

Toto slovo a jeho emocionálny kód sa do vás okamžite vryjú, ale neuvedomíte si, čo k tomu onoho človeka motivovalo, keď vám to hovoril. Možno bol nahnevaný, že sa mu v škole nedarilo, alebo založil svoj názor len na strachu a predsudkoch, ale pretože vy ste sa naučil už ako dieťa informácie vstrebávať, určitá vaša časť ohováraniu uverí. Keď potom prídete do triedy, cítite, ako sa vo vás jed rozlieva, a neuvedomujete si, že vidíte učiteľa očami človeka, ktorý ho ohovoril. Potom sa o učiteľovi začnete baviť s inými ľuďmi v triede a oni začnú vidieť učiteľa v rovnakom svetle: ako kreténa a perverzného človeka. Začnete školu nenávidieť a čoskoro sa rozhodnete, že ju necháte. Obviňujete učiteľa, ale mali by ste obviňovať ohováranie.

    Celý tento zmätok môže spôsobiť jeden malý informačný vírus. Jeden kúsok zavádzajúcej informácie môže zničiť komunikáciu medzi ľuďmi, spôsobiť, že každý človek, ktorého sa dotkne, bude nakazený a nakazí ďalších. Predstavme si, že zakaždým, keď pred nami ľudia niekoho ohovárajú, prepašujú do našej mysle nejaký vírus, ktorý spôsobí, že myslíme stále menej jasne. Potom si predstavme, že aby sme sa zbavili svojho zmätku, ohovárame a šírime vírus ďalej.

       A teraz si predstavme, že tomu tak je v nekonečnom reťazci medzi všetkými ľuďmi na zemi. Výsledkom je svet plný ľudí, ktorí môžu dostávať informácie len z okruhu, ktorý je naplnený jedovatým, nákazlivým vírusom.

       Ešte horší sú čierni mágovia, ktorí šíria vírusy zámerne. Spomeňme si na dobu, kedy sme my sami alebo niekto, koho poznáme, boli na niekoho rozhnevaní a chceli sa mu pomstiť. Z pomsty sme tomu človeku niečo povedali alebo niečo jedovatého o ňom rozšírili s úmyslom, aby o sebe zmýšľal zle. Ako deti to robíme úplne bezmyšlienkovito, ale ako starneme, je naše snaha pokoriť iných ľudí rafinovanejšia. Potom klameme sami sebe a hovoríme, že si ten človek zaslúžil spravodlivý trest za svoje zlé činy.

       Roky nás ohovárali a začarovávali pomocou slov iní ľudia, ale to isté sme robili i sami sebe tým, ako sme slova používali. Hovoríme k sebe neustále a väčšinou hovoríme veci ako: ,No teda! Som pekne tučný a škaredý. Starnem a padajú mi vlasy. Som hlúpy, nikdy nič nepochopím. Nikdy nebudem dosť dobrý, nikdy sa nestanem dokonalým.” Chápete teraz, ako používame slovo sami proti sebe? Musíme začať chápať, čo je slovo a čo robí. Pokiaľ porozumieme prvej dohode, nehrešiť slovom, začneme si uvedomovať, ako sa v našom živote všetko mení. Najprv sa zmení spôsob, ktorým zaobchádzame sami so sebou, a neskôr i spôsob, ktorým zaobchádzame s inými ľuďmi, zvlášť s tými, ktorých najviac milujeme.

     Spomeňme si len, koľkokrát sme ohovorili človeka, ktorého máme najviac radi, len preto, aby sme získali podporu druhých pre naše stanovisko. Koľkokrát sme upútali pozornosť iných ľudí a šírili jed o niekom, koho milujeme, aby sme presadili svoj názor? Náš názor je ale iba naším hľadiskom. Nie je nutne pravdivý. Náš názor vychádza z našej viery, nášho vlastného ega a nášho vlastného sna. Vytvárame celý tento jed a šírime ho medzi iných len preto, aby sme presadili svoje hľadisko.

     Keď nebudeme hrešiť slovom, poskytne nám to rovnako imunitu voči tomu, že nás niekto negatívne očaroval. Negatívna idea vstúpi do našej mysle len vtedy, keď je tam pre ňu úrodná pôda. Keď prestaneme hrešiť slovom, nie je už v našej mysli úrodná pôda pre slová, ktoré pochádzajú z čiernej mágie. Miesto toho je v nej úrodná pôda pre slová, ktoré prichádzajú z lásky. Mieru čistoty svojho slova môžete merať úrovňou svojej sebalásky. Ako veľmi sa máme radi a aké máme o sebe pocity je v priamom pomere ku kvalite a integrite nášho slova. Keď nehrešíme slovom, cítime sa dobre, sme pokojní a šťastní.

Nehrešme slovom. Toto je prvá dohoda, ktorú by sme mali uzavrieť, pokiaľ sa chceme oslobodiť. Je to veľmi silná dohoda. Používajme slovo správnym spôsobom. Užívajme slovo k zdieľaniu našej lásky. Používajme bielu mágiu a začnime sami so sebou. Povedzme si, akí sme skvelí, akí sme veľkí. Povedzme si, ako veľmi sa máme radi. Používajme slovo, aby sme rozbili ony nepatrné, maličké dohody, ktoré nám spôsobujú utrpenie.