Energie spolucítenia a spoludýchania znovu dotýkajú
svety človečenstva. Také svety, ktoré sa odtrhli od síl jednoty v podobe
výsledkov vlastnej vzbury. Na koniec uplynulého časového cyklu svoj pôvod
hľadajúca duša zastavila klesanie nadol a začala hľadať riešenia, cesty aj
príčiny vo svojom, do ľudskej formy uzavretom vnútornom svete.
Bez spolucítenia a prežívania aj toto poznanie by bolo
iba neživou robotickou technológiou. Príbehy nie sú o nás – o mne,
o tebe. My len znovu prežívame nedokončené roly dávnej minulosti.
A keď sa potom konfrontujeme so svojimi stvoreniami ako to robíme každodenne, v smrteľnom tichu odznie otázka: Kto si?
Odpoveď už tušíš: Ja som Ty.
Všetko sa znovu opakuje. Každý mikrokozmos rastie do
nekonečna. K tomu aby sa narodilo nové, treba zbúrať staré. Nie všetko naraz,
lebo čo keď vonkajšie oporné body zmiznú? Potom je možné sa spoľahnúť len na
vnútorné hodnoty.
Energie nesú obrovské sily, ktoré môžu stvoriť nový svet.
Vedomie sa rozpína a pochopíme veci, na ktoré sme doteraz neboli pripravení a schopní ich uniesť. Každý vykonáva
svoju úlohu, ani nemôže inak, veď je moc, ktorá ho ženie dopredu, spája
s inými ľuďmi, miestami a ukladá svoje vlastné mozaiky, ktoré sa
stretnú s vykladanými mozaikami iných a prinesie spoznania.
A BUDÍČEK! Dnes sa už význam tohto slova trochu pretvoril,
avšak v skutočnosti pri prebudení vystúpime z pokoja kolísajúcich sa
snov a uvidíme seba samých v zrkadle častokrát utrápených... Kým znova nepríde zimný slnovrat. Ale už nie raz sme to prekonali.
Viditeľné svetlo rastie na Zemi, no a či aj my sme schopní zanechať tmu?
Ani vtedy by sme nemali strácať nádej, keď najširší kruh okolo ukazuje
naplnenie tmy – pokazený svetský systém, poškodené vzťahy, nedobré zdravie
a široký kruh beznádeje.
Človek je malý svet, a v ňom vlastné svetlo dáva Slnko
a oči jeho blížnych Mesiac. Takto je okrúhly makrokozmos maličkého sveta.
Ako svieti Tvoje Slnko a ako odzrkadľuješ späť svetlo Slnka, keď máš oči
Mesiaca? Nech je viac svetla medzi Tebou a Tvojimi blížnymi, nech si
žiarivé Slnko. O tom je to asi celé.
Svetlo sa postupne dostáva do tmavých kútov,
aby tak umožnilo poznanie, ale to sa nedeje len okolo nás, ale cez nás
a v nás. Faktom je že nie slová, ale spôsob života a skutky
svedčia o skutočnom stave človeka
a stave vedomia. Väčšina z nás je hľadajúcim, kým sa neprebudí
a nezanechá všetky ilúzie ako staré šaty, z ktorých už vyrástol
a otvorí sa pred nimi proces nikdy nesnívaného sebapoznania a obnovy.
Život prináša obrovské dary, ale myslím si, že aj to príde len vtedy, keď sme
pripravení ich uniesť. Dovtedy nie, dovtedy na to nie je v našom vnútri
priestor, hoc je neustále prítomný (väčšinou kadečím preplnený) ako nekonečný vesmír.
